Anna Siedykh: Poézia mi pomáha ujasniť si veci

Naša kolegyňa aktuálne prezentuje svoju debutovú knihu Cudzinečnosť na turné po rôznych slovenských mestách. Jeho súčasťou bude už tento piatok aj Trnava – konkrétne naše kultúrne centrum Malý Berlín. O práci na zbierke poézie, jej dvojjazyčnosti a aj o tom, čo prítomných v piatok čaká, sme sa rozprávali s našou dramaturgičkou Annou Siedykh.

Pred dvomi rokmi sa už v Malom Berlíne uskutočnilo jedno podujatie, ktoré bolo venované tvojej zbierke básní. Čo nás čaká 18. októbra od 19-tej?

Bude to úplne iné ako pred dvomi rokmi. Vtedy som uvádzala rukopis a bolo to performatívne – čítala som za sprievodu hudby ukrajinskej dídžejky Oľhy Bekenstein. Teraz to bude menej performatívne. Knižka už je vonku a v Trnave som s ňou v rámci uvádzacieho turné po Slovensku. Budeme sa teda o knižke rozprávať, čítať z nej, ale ju aj pokrstíme.

Môžeš prezradiť viac o celom procese vzniku tvojej knihy?

Vznikala pomaly a veľmi bolestivo. Niektoré básne som napísala ešte pred totálnou vojnou, keď som na Slovensku začala cítiť, ako sa dejú zmeny v mojej identite a vnímaní sveta. Vtedy som bola citlivejšia, začala som sa venovať migrantskej roztrieštenosti identít – keď zrazu nikam nepatríš. Väčšina knihy však vznikla už počas totálnej rusko-ukrajinskej vojny, keď som dostala štipendium od FPU na písanie. Vtedy som začala pracovať na rukopise, ktorý sa snažil zachytiť neistotu sveta, ktorú vojna priniesla a zároveň sa prihovoriť dvom publikám a dvom častiam mojej identity – tej slovenskej a ukrajinskej.

Tvoja kniha plná poézie je dvojjazyčná. Objasni, prosím, akým štýlom je písaná.

Je to snaha porozumieť lepšie niektorým veciam – pomocou citlivého nazerania na exil, vojnu, hľadanie domova z pozície Ukrajinky. A potom viac odosobneným a viac všeobecným nazeraním na odcudzenie a traumy pomocou slovenčiny a mojej slovenskej časti identity. V ukrajinčine pracujem s témou cudzosti z pozície migrantstva a vojnovej traumy. V slovenčine mi išlo o snahu zachytiť cudzosť ako vec univerzálnu. Nemusíme byť migrantmi a utečencami, aby sme cítili, že niekam nepatríme.

Takže to nie sú preklady 1 k 1?

Nie je to celkom tak. Áno, niekde sú to preklady, ale niekde nie sú. Knižka núti čitateľov k výskumu a akejsi interakcii. Ukrajinská báseň sa niekedy môže líšiť jednou vetou, čo úplne mení uhol pohľadu, niekedy sa líši uplne a rozoberá problematiku iným poetickym jazykom. Ale nemusíte sa báť – v knihe sú poznámky pod čiarou, ktoré vám pomôžu zorientovať sa a pochopiť, čo kam patrí.

Je pre teba náročné meniť jazyky, v ktorých píšeš?

Áno. Ale skôr by som povedala, že je pre mňa náročné písať celkovo. S jazykmi je to často prirodzené. Počas písania knižky som si stanovila určité pravidlá písania a snažila som sa im prispôsobiť. Pomáhali mi pochopiť, v akom jazyku čo a ako písať.

Pre teba ide o debut, teda prvú knihu, ktorú si napísala. Čo si prežívala, keď si ju prvýkrát držala v ruke?

Bolo to veľmi zvláštne. Moje vydavateľstvo sa nachádza v Prešove a prví čitatelia z Prešova ma označovali na Instagrame, že už knižku čítajú, kým ja som ju ešte fyzicky nemala. A keď som do Prešova prišla knihu uviesť, bola som v šoku. Vôbec som nečakala, že bude až tak vizuálne úchvatná. Za to, samozrejme, vďačím vydavateľstvu, tlačiarni a mojej ilustrátorke Iryne Prokopčuk. A akosi si stále zvykám, že je to moja kniha.

A čo prežívaš, keď s ňou chodíš na turné po Slovensku a prezentuješ ju v rôznych mestách?

Cítim zodpovednosť za to, čo hovorím a čo som napísala. Zrazu som zistila, že hovoriť o svojom písaní na verejnosti mi nie je pohodlné. Cítim sa ako plaché mačiatko, ktoré nevie, ako reagovať na výzvy sveta. Vôbec som to nečakala.

Zároveň si zvykám na to, že moje obľúbené slovenské autorstvo chce knižku podpísať, čítajú ju, označujú, komentujú, chodia na debaty. Veľmi si to vážim a cítim nesmiernu vďačnosť.

Čím je pre teba poézia tak fascinujúca?

Poézia zvyšuje citlivosť. Je to niečo ako film vo fotoaparáte, ktorý pomáha zachytiť obrysy predmetov a zhmotniť svetlo a tmu do nejakej istoty, alebo aj naopak – presvedčiť sa v neistote. Poézia scitlivuje a pomáha pestovať empatiu, ktorú v poslednom čase ako ľudstvo strácame. Takto ju vnimam ako čitateľka.

Ale keď poéziu píšem, tak mi pomáha ujasniť si veci, pomáha mi uchopiť niečo prchavé a krehké okolo mňa.

Cudzinečnosť – to je zaujímavé slovo, ktoré mi textový editor vždy podčiarkne ako chybu. Prezraď viac o pôvode názvu knihy.

Interpretáciu rada nechávam na čitateľstvo, nerada by som niekoho ovplyvnila. Preto odporúčam si knihu prečítať. Na konci možno zistíte, že toto slovo môže mať viac významov. Ale samozrejme to súvisí s pocitom cudzosti, či už individualnej, alebo kolektívnej.

Ján Janočko