Architektka Yuramia Oksilasari strávila tri mesiace v Malom Berlíne: Čo si Indonézanka odniesla z rezidencie na Slovensku?

Zaujímavý projekt si pod svoje krídla vzala rezidentka Yura, ktorá strávila v Malom Berlíne štvrťrok. V rozhovore hovorí o svojej práci, o dojmoch zo Slovenska aj o plánoch do budúcna.

Yura, v Trnave nie je až tak bežné stretnúť niekoho z Indonézie. Ako sa stalo, že sa jedného dňa architektka z tejto krajiny ocitla v Malom Berlíne?

Prekvapilo ma, keď som objavila indonézsku reštauráciu neďaleko Malého Berlína. Nemyslím si, že je také náročné nájsť niečo indonézske aj tu v Trnave, alebo aspoň na Slovensku. Je vtipné, že som v Trnave stretla dvoch Slovákov, ktorí plynule hovoria po indonézsky. A našla som niektoré slová, ktoré sú rovnaké v indonézštine a slovenčine, ako napríklad „betón“, „dva“ a „kartu“ – možno ich nájdem viac. Takže nakoniec možno nie sme až takí odlišní alebo vzdialení (úsmev).

A ako som sa sem dostala? Bol to taký  zábavný a náhodný zážitok. V polovici roku 2023 som sa rozhodla odísť z architektonickej firmy, kde som pracovala posledné dva roky. Chcela som sa viac sústrediť na svoju nezávislú prax a vlastný výskum. Začala som uvažovať o možnosti ísť do zahraničia. Možno ma ovplyvnili moji priatelia z umeleckej a kultúrnej scény, ktorí často absolvujú rezidencie v zahraničí na obohatenie svojich skúseností. Inšpirovalo ma to urobiť niečo podobné. Vtipné bolo, že rezidenčné programy sú obvykle pre umelcov alebo kultúrnych pracovníkov, nie pre architektov. Potom som náhodne googlila „Otvorená výzva pre rezidenčný program pre architektov“, našla som ten váš, zaujala ma jej téma, prihlásila som sa a bum! Som tu (úsmev)…

Bolo ťažké rozhodnúť sa, či sem prídeš alebo nie?

Teoreticky som v tom mala jasno, pretože som otvorená novým skúsenostiam a stretávaniu nových ľudí, najmä ak ide o zaujímavú tému súvisiacu s mojím výskumným zameraním. Musím priznať, že nebolo pre mňa najlahšie sem prísť? Pas z Indonézie nenesie také silné postavenie ako pas z krajín EÚ, takže som potrebovala viac času na prípravu. Rezidencia mala pôvodne začať v októbri 2023, ale museli sme ju presunúť na november 2023 kvôli vízam. Mala som šťastie, že som získala víza za poldruha mesiaca, pretože som mala pozývací list a doklad o ubytovaní. Bez týchto dokumentov by to bolo iné; musela by som čakať šesť mesiacov.

Podelila by si sa o viac informácií o svojom živote a práci? Kde si študovala? Na akom zaujímavom projekte si pracovala?

Študovala som architektúru na Univerzite Gadjah Mada, nachádzajúcej sa v špeciálnej oblasti Jogyakarta – asi osem hodín vlakom od môjho rodného mesta Bandung na západe Jávy. Obe mestá sú rastúcimi centrami v Indonézii a nachádzajú sa na Jáve. Nechcem sa chváliť, ale Univerzita Gadjah Mada je jednou z troch najlepších univerzít v Indonézii. Vzdelávací systém v Indonézii sa výrazne líši od toho v Európe. Vzdelávanie sa vplyvom väčšieho zaľudnenia transformuje do perspektívneho podnikateľského sektoru. To znamená, že musíme platiť viac za kvalitnejšie vzdelávanie, a konkurencia pri prijímaní je veľká, najmä na úrovni univerzít. Keďže nepochádzam z elitného prostredia, musela som vynaložiť extra úsilie na to, aby som mohla ísť študovať a aj štúdium dokončila: získala som štipendium, brigádovala na rôznych pozíciách, predávala všetko, čo som mohla. Počas univerzity som raz pracovala na čiastočný úväzok ako asistentka profesora, čo mi v akademickom prostredí poskytlo pocit bezpečia. Popri tom som pracovala na čiastočný úväzok v jednom nezávislom priestore, kde som nadobudla mnoho nových kontaktov a skúseností z toho, ako sa svojpomocne pracuje v punkových podmienkach . Bolo to náročné obdobie, ale som rada, že som to absolvovala – prinieslo mi to nové príležitosti v živote: ľudí, miesta, projekty a ponaučenia, ktoré si cením dodnes. Myslím si, že takmer každý projekt, na ktorom som pracovala, ponúkal zaujímavé témy na diskusiu, najmä ak sa týkal verejných budov. Viac prezradím na mojej prednáške 23. januára 2024 v Malom Berlín s názvom Architekti nemajú odpovede na všetko. Ale ak by som musela spomenúť len jeden z najzaujímavejších projektov, na ktorom som kedy pracovala, asi by to bol záverečný bakalársky projekt, ktorého ideou bolo prepracovať bývalú továreň na strešné krytiny na kultúrne centrum.

Pozrite si záznam z Yuramiinej prednášky Architects don’t have all the answers, ktorá sa konala 23. januára 2024.

Aký bol tvoj cieľ tu na Slovensku – na čom si pracovala?

Mojim cieľom bolo rozšíriť si nezávislú prax a urobiť individuálny výskum v oblasti priemyselnej architektúry a jej vzťahu so spoločnosťou – to je môj hlavný záujem. Od ukončenia bakalárskeho záverečného projektu som si uvedomila, že moje špecifické záujmy smerujú k priemyselným a opusteným stavbám, ako sú továrne, sklady, skladovacie priestory, silá, elektrárne a podobne. Roky som bola ponorená v téme industriálnej architektúry, avšak už som sa nemohla zameriavať iba na základné architektonické prvky. Svoju pozornosť som začala upriamovať na okolie samotnej priemyselnej stavby. Je iróniou, že práve tieto komunity bývajú v rámci mestského prostredia tie najzraniteľnejšie, a to vďaka rôznym faktorom ako je segregácia, zlá kvalita životného prostredia a tiež kvôli spoločenským nerovnostiam, počnúc rozdielmi v príjmoch až po dochádzanie za prácou. Napadlo mi, že podpora týchto komunít sa dá dosiahnuť kritickým myslením v rámci architektonického rámca. Táto perspektíva ma priviedla k presvedčeniu, že Trnava a Slovensko poskytujú vynikajúci východiskový bod na rozšírenie tohto výskumu v stredoeurópskom kontexte, s osobitným zameraním na Coburgovu ulicu v Trnave. Historický kontext, architektonická typológia a sociálne problémy spojené so segregovanými komunitami v týchto oblastiach sú fascinujúcimi témami na pozorovanie a diskusiu.

Viem, že si tu nebola len kvôli rezidencii v Malom Berlíne – môžeš mi prosím povedať viac?

Áno, spolupracujem s mestom Trnava – konkrétne s odborom mesta, ktoré sa stará o urbanizmus, architektúru, plánovanie a sociálnu prácu. Nie je to doslovná spolupráca, skôr ide o prístup k týmto oddeleniam, najmä k projektom na Coburgovej ulici. Úprimne povedané, spolupráca s dvoma rôznymi inštitúciami je náročná, najmä pre cudzinca, ktorý je prvýkrát v Európe. Potrebovala som viac času na plánovanie, nadväzovanie kontaktov s ostatnými a hľadanie konkrétnych ľudí zameraných na môj výskum. Je to ako hľadať ihlu v kope sena. Okrem toho to bol pilotný projekt Rezidenčného programu pre architektov, na základe spolupráce medzi Malým Berlínom a mestom Trnava. Stále je potrebné zvládnuť a vyriešiť veľa vecí. Je to zložité, ale to je súčasť toho, že som rezidentom, no nie? Ja to vnímam skôr ako zaujímavú príležitosť pre všetky zúčastnené strany.

Ako sa ti páčila skúsenosť so Slovenskom?

Zatiaľ bolo všetko v poriadku; hoci som sa stretla s nejakými ťažkosťami či prekážkami, zažila som istý šok kvôli rozdielom, ktoré som objavila na začiatku – celkovo som to zvládla. Zastávam myšlienku, že dobré miesto treba vytvoriť a nie hľadať. Nikdy nenájdeme dokonalé, ideálne miesto. Doteraz mám pocit, že si stále pracujem na tom, aby bolo Slovensko pre mňa dobrým miestom. Dosahovala som to tým, že som sa bicyklovala po celom meste, skúšala rôzne aktivity a, čo je najdôležitejšie, stretávala som nových ľudí. Všetko vďaka Malému Berlínu, ktorý sa stal mojím prvým a najcool bezpečným miestom na prvé zoznamovanie sa so Slovenskom, najmä Trnavou. Získala som veľa od ľudí v Malom Berlíne. Povedala by som, že ľudia tu, v Trnave, nie sú najotvorenejší – to som cítila viac kvôli jazykovej bariére, ktorá často robí ľudí trochu nesmelými. Avšak cítim, že hlboko v srdci sú ľudia milí a chcú mi pomôcť. Pre mňa je to niečo nové, ale v nejakej miere to uľahčuje život; môžem si užívať svoj osobný priestor bez rušenia ostatnými. A tiež nesmiem zabudnúť na temný humor, ktorý vynikne po niekoľkých dúškoch Tatranského čaju alebo borovičky – spája ma s ľuďmi na hlbšej úrovni.

Čo si vedela o Slovensku predtým?

Aj keď nemám žiadnych kamarátov, ktorí by strávili čas na Slovensku, vedela som pár vecí o krajine: považuje sa za najstrednejšiu krajinu v Európe a je vnútrozemská. Bratislava a Viedeň sú dve hlavné mestá s najkratšou vzdialenosťou na svete. Slovensko a Česká republika boli kedysi spojené ako Československo, kým nezískali svoju suverenitu. Ako kuriozitu som niekde čítala, že každý indonézsky študent v Československu sa po rozdelení usadil v Českej republike. Trochu histórie – Československo ako bývalá komunistická krajina, ktorá zanechala mnoho odkazov spojených s modernistickou a brutalistickou architektúrou – niečo, čo mám rada. Mám nejakú predstavu o Slovensku ako o priemyselnej krajine v Európskej únii, ktorá je stále aktívna, ale zároveň dobre zachovala priemyselné dedičstvo – to sa mi ešte viac páči. Ako som už spomenula, mala som skúsenosti s Tatranským čajom – čajovým likérom z Vysokých Tatier – ten mám najradšej! Myslím si, že v nejakej miere má Slovensko kúsok všetkého z Európy, čo ho robí ešte špeciálnejším. Myslím si, že Slovensko je skutočne podceňovaná krajina.

Je niečo nové, čo si sa tu naučila?

Možno to bude smiešne, ale najpraktickejšia vec, ktorú som sa tu naučila, je… variť ryžu manuálne na sporáku. Som Indonézanka a ryžu jem takmer každý deň. Každý Indonézan má od narodenia ryžovar. Takže som získala novú zručnosť (smiech)… A tiež som sa naučila ako zvládať a vydržať túto zimu.

Čo bude prvá vec, ktorá ti v budúcnosti príde na um, keď niekto povie „Slovensko“?

Moja nová domovina v Európe (úsmev).

Viem, že si navštívila niekoľko podujatí Malého Berlína. Ktoré sa ti najviac páčilo?

Ako návštevníčka som si najviac užila tanečné predstavenie Radical Empathy: Faidros‘, bolo bez jazykovej bariéry, na rozdiel od iných podujatí, najmä workshopov a diskusií, ktoré som považovala za zaujímavé, ale vôbec som im nerozumela. Toto predstavenie ma jednoducho esteticky potešilo. Ako aktívna účastníčka som si užila literárny workshop Literatúra v meste, ktorý viedla moja kolegyňa Anna Siedykh ako súčasť Ukrajinského klubu,. Veľmi som ocenila, ako pre mňa zabezpečila anglickú verziu workshopu. Počas workshopu sme sa snažili vytvoriť nový básnický text na základe vybraných slov z iného náhodného literárneho diela. Vždy ma zaujímala literatúra a kreatívne písanie.

Môžeš sa podeliť o niektoré zaujímavé veci, ktoré si tu zažila?

To je ťažká otázka! Myslím si, že rezidencia sama osebe je už zaujímavá. Najviac fascinujúce pre mňa bolo, keď som sa skontaktovala s ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy, konkrétne v oblasti priemyselnej architektúry a výskumu. Doma niektorí moji priatelia vedeli o tom, ako som fascinovaná opustenými budovami; občas som sama robila urbex. Vlastne som tento termín a koncept spoznala až keď som navštívila Trnavu a zapojila sa do tejto formy skúmania so svojimi novými priateľmi – tento termín a koncept neboli nikdy populárne v Indonézii. Nájsť ľudí s podobnými záujmami je vždy fascinujúce.

Aké sú tvoje ďalšie plány po návrate domov do Indonézie?

Premýšľať o tom, ako sa vrátiť na Slovensko (smiech)! Žartujem. Rada by som, ale momentálne to nie je mojou najväčšou prioritou. Pred odchodom na Slovensko som v Indonézii prerušila nejakú prácu, ku ktorej sa po návrate vrátim. Jednou z nich je dokončenie mojej súkromnej knižnice a jej sprístupnenie verejnosti. Na to sa veľmi teším. Samozrejme, musím spracovať všetky moje objavy z posledných troch mesiacov, ktoré som strávila na rezidencii. Inšpirovali ma moji priatelia a kolegovia v Trnave v súvislosti s archívnymi prácami ohľadom priemyselných budov. Čestné uznanie pre Miroslava Beňáka za jeho veľmi zaujímavé a inšpirujúce práce: mapu sprievodcu, webovú stránku a publikácie – dali mi nový impulz pre môj nezávislý výskum. Rada by som tieto nápady vyskúšala a otestovala v Indonézii. Mám aj plán, o ktorom som dlho premýšľala: pokračovať v magisterskom štúdiu so zameraním na priemyselnú spoločnosť. Ako prvý krok som si zaznamenala poznámky pre tento celoživotný výskum, ktoré si môžete prezrieť na tomto linku.