Dobrovoľníčka Eva Holts rozpráva o roku plnom nových skúseností v Malom Berlíne

Ostatných 12 mesiacov patrila k členom tímu Malého Berlína aj Ukrajinka Eva Holts. Prišla k nám, aby pomáhala s fotením či grafikou. Na jeseň priniesla do našich priestorov aj emotívnu výstavu a stretávať ste ju mohli na rôznych podujatiach, ktoré sa u nás konali. O tom, ako zvládla rok na Slovensku, o nových výzvach aj o veciach, ktoré sa u nás naučila, sa rozhovorila pre náš web.

Eva, aký bol uplynulý rok v tvojom živote? Rok, ktorý si strávila na Slovensku, v Trnave, a hlavne v Malom Berlíne?

Rok strávený na Slovensku mi navždy zostane v srdci. Je pre mňa úžasné, že stačí šesť hodín na to, aby si prešiel celú krajinu (približne z Bratislavy do Košíc). A kamkoľvek sa pozrieš, všade sú hory – nádherné, majestátne hory. Príroda je tu neuveriteľná.

Trnava je pre mňa mestom kostolov. Rada som ich navštevovala (a stále to robím) – či už na omšu, alebo len preto, aby som obdivovala vitrážové okná.

Malý Berlín je naopak miestom, ktoré kontrastuje s atmosférou „mesta kostolov“, no zároveň je jedným z jeho najvýznamnejších bodov. Kde inde nájdeš úžasné koncerty, vedecké konferencie, workshopy pre deti a mnoho ďalšieho? Je to nesmierne dôležité miesto, kde pracujú skvelí ľudia, ktorých si naozaj vážim a mám rada.

S akými očakávaniami si do Malého Berlína prišla? Boli splnené?

Na sociálnych sieťach Izolyatsie (ukrajinské kultúrne centrum, pozn. red.) som videla inzerát, že hľadajú dobrovoľníka, ideálne s fotografickými zručnosťami. A pomyslela som si: „Veď ja viem fotiť!“ Milujem kultúrne centrá a projekty s nimi spojené, tak prečo neskúsiť poslať svoje portfólio?

Samozrejme, ešte pred podaním prihlášky som si pozrela webstránku a Instagram Malého Berlína, aby som lepšie pochopila, o aké miesto ide a aké podujatia organizujú. Spomenula som aj to, že mám skúsenosti s grafickým dizajnom (lebo kde sú podujatia, tam je vždy potrebná aj vizuálna prezentácia). A tak som poslala prihlášku.

Počas pohovoru som viac hovorila o svojich zručnostiach a pýtala som sa na konkrétne úlohy, ktoré by som mala vykonávať. To mi pomohlo jasnejšie si predstaviť, čo budem nasledujúci rok robiť. Zároveň som spomenula aj svoj sen – zorganizovať výstavu svojho vlastného projektu. Reakcia bola pozitívna, čo ma veľmi potešilo.

Povedz, prosím, viac o tom, čo všetko si v Malom Berlíne robila.

Väčšinu času som sa venovala fotografovaniu podujatí. Fotila som a následne upravovala snímky v Lightroome. Na začiatku to pre mňa bola výzva, pretože predtým som fotila len predmety v ideálnych svetelných podmienkach. Ale ľudia sú iní – hýbu sa, menia výrazy, a tak sa musíš naučiť zachytiť ten správny moment. Obzvlášť dôležité je rýchlo prispôsobovať nastavenia fotoaparátu pri prirodzenom osvetlení.

Okrem toho som pomáhala pri tvorbe plagátov (alebo ich adaptovaní na sociálne siete). Počas letného detského tábora som bola asistentkou Lívie – bola to jedinečná skúsenosť! A podarilo sa mi zorganizovať aj vlastnú výstavu v Malom Berlíne.

Návštevníci ťa mohli stretávať ako fotografku. Ktorý typ predstavení sa ti fotil najlepšie?

Najviac ma bavilo fotografovať podujatia pre deti a s deťmi (čo ma prekvapilo!). Bolo cítiť, ako veľmi si užívajú workshopy, aké úprimné sú ich emócie počas divadelných predstavení…

Snažila som sa fotiť tak, aby som zostala takmer neviditeľná. Neviem, nakoľko sa mi to podarilo, ale moja úloha bola zachytiť okamih bez toho, aby som rušila atmosféru podujatia.

Ktoré z podujatí, ktoré si navštívila, sa ti najviac páčilo?

Detské podujatia, divadelné predstavenia, vernisáže, konferencie, workshopy – bola tu taká rozmanitosť! Všetky podujatia boli kvalitné, dobre zorganizované a skutočne stáli za to.

Na niektoré podujatia si pripravovala grafické podklady a robila si aj plagáty. Ktorý považuješ za najvydarenejší?

Veľmi sa mi páčil plagát, ktorý som vytvorila pre jedno z podujatí Fajront. Zvýraznila som na ňom tri postavy pomocou farieb a tieňov tak, aby sa divákom javili v rôznych úrovniach priestoru. Strávila som nad tým takmer celý deň, dolaďovala detaily, ale s výsledkom som bola naozaj spokojná.

V Malom Berlíne si urobila aj dvojdňovú výstavu. Prezraď o nej viac.

Áno, som nesmierne vďačná tímu Malého Berlína za podporu a za príležitosť túto výstavu zorganizovať.

Výstava prezentovala môj projekt Dia Kinets, ktorý je venovaný mojej škole č. 18 v Černihive na Ukrajine. Táto škola bola 3. marca 2022 zbombardovaná ruskou armádou. Študovala som v nej ja aj môj otec. Keď bola zničená, rozhodla som sa navštíviť miesto a zistiť, čo tam zostalo. Našla som množstvo starých sovietskych diapozitívov, ktoré sa kedysi používali na vyučovanie.

Medzi nimi boli neutrálne snímky z prírodných vied, ale aj veľa propagandistických. Uvedomila som si, že tento materiál má veľký potenciál na umeleckú reflexiu. Preto som v januári 2024 vyhlásila open call a diapozitívy som rozdala umelcom. O pár mesiacov neskôr som dostala hotové diela a vedela som, že nastal čas na výstavu.

Čo bolo na práci na výstave najnáročnejšie?

Najviac ma trápil prevoz diel – dve krehké práce sa, žiaľ, poškodili.

Nikdy predtým som neinštalovala tak veľa diel (vyše 20) v jednom priestore. Výstava sa konala v najväčšej sále, kde sa nesmelo nič vešať na steny. Museli sme preto použiť biele podstavce. Veľmi mi pomohol Viktor, za čo som mu vďačná.

Všetky dizajnové materiály, ako plagát a brožúry, boli pripravené vopred a vytlačené. Myslím, že bolo správne nenechať všetko na poslednú chvíľu.

Akú spätnú väzbu si dostala od ľudí, ktorí prišli?

Ľudia boli nadšení. Fascinovala ich rozmanitosť diel spojených jednou témou – koláže, fotografie, výšivky, umelecká kniha, video, papier-mâché objekt… A hudbu k výstave skomponoval Kornilov Maksym, umelec z Bachmutu žijúci v Bratislave. Všetko do seba zapadlo ako premyslený celok.

Bývala si v byte na Nádvorí. Aké to bolo?

Nádvorie je veľmi populárne, najmä v lete. Chodí sem veľa ľudí, aby si ho pozreli, odfotili sa, navštívili kaviareň alebo sa zúčastnili na podujatiach. Pre mňa to bolo zvláštne (a spočiatku až magické!) uvedomiť si, že bývam doslova krok od centra mesta. Tu mám námestie, obľúbené kostoly a podobne. A zároveň aj práca je len na skok.

Čo ťa rok na Slovensku naučil?

Dôverovať tímu, deliť sa o zodpovednosť a byť otvorená novým výzvam. A veriť, že všetko dobre dopadne – pretože aj dopadne.

Aké sú tvoje plány do budúcna?

Čakajú ma ešte dve výstavy projektu Dia Kinets na Ukrajine (v Kyjeve a Charkove). Chcem vytvoriť webové portfólio projektu. Už som začala nový audiovizuálny projekt o láske. A plánujem ďalej kombinovať rolu umelkyne a dizajnérky – a teraz už aj kurátorky.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová