Dominika Chrzanová: Entrotopia 2.0 je zážitok z priestoru a vlastných zmyslov

Počas februára a marca si budete môcť v Synagóge – Centre súčasného umenia pozrieť tvorbu a diela šiestich fínskych umelcov. Tí v Trnave vystavujú v rámci umeleckého výmenného projektu medzi Helsinskou asociáciou umelcov a našou organizaciou Publikum.sk. Tešiť sa môžete na kompaktné priestorové a interaktívne inštalácie. Viac o nich porozprávala kurátorka výstavy Dominika Chrzanová. 

Témou výstavy Entrotopia 2.0 je priestor a čas, prečo ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom v rámci fínsko-slovenskej spolupráce?

Spolu s fínskym kurátorom Ville Laaksonenom sme chceli zadať tému, ktorá je univerzálna, blízka a zrozumiteľná aj slovenským, aj fínskym umelcom. Nechceli sme to ťahať do politiky. Každý človek prežíva priestor a čas svojím spôsobom a uvedomili sme si, že táto téma by mohla sadnúť obom skupinám. Pristupovali sme k tomu skôr z ľudského hľadiska, aby tvorcovia prirodzene vedeli reagovať svojim výtvarným jazykom na bežnú tému. 

Vyberali ste z viac než stovky umelcov. Čo rozhodlo o tom, že do Trnavy pricestovala práve táto šestica?

Vyberala som z portfólia 130-tky členov Helsinskej asociácie umelcov a do užšieho kola sa dostalo 20 z nich. Ešte pred rokom som sa s autormi stretla osobne a rozprávali sme sa o téme výstavy a tom, ako a čo si vedia predstaviť vystavovať v našej Synagóge. Aj keď sme riešili skôr praktické otázky, na základe rozhovorov som zistila, akým spôsobom uvažujú jednotlivci o téme, ktorú sme zadali. Taktiež ich tvorba sa musela približovať téme, ktorú sme chceli stvárniť v Trnave. 

Sú inštalácie a diela vytvorené priamo pre túto udalosť alebo sú z archívu umelcov?

Je to tak pol na pol. Polovica tvorcov svoje diela prezentovala v minulých rokoch, ale hodili sa do témy, tak ich priniesli aj k nám. Druhá polovica je vytvorená priamo pre potreby tejto výstavy. 

Čím sa odlišuje tvorba vizuálneho umenia vo Fínsku a u nás? 

Zaujímavé je, že Fíni riešia dosť podobné témy ako napríklad spoločenské problémy alebo vnútorné osobné záležitosti a ani spôsob práce nie je veľmi odlišný. Ale napríklad umelkyňa Laura Beloff sa venuje bioartu. Zaoberá sa molekulami, čo je pre naše prostredie nevšedné. Fínsko je tiež v Európe a nemáme k sebe blízko len v umení, ale aj ako ľudia. 

Prvou umelkyňou je Pia Männikkö, ktorá zobrazuje vo svojej tvorbe priestor v rôznych polohách. Čo od nej uvidíme v Trnave? 

Pia bude prezentovať dielo s názvom Sen noci svätojánskej. Ide o zlatú záchrannú termofóliu pospájanú do obrovskej plochy hlavnej lode Synagógy. Keďže fólia aj jemne veje a materiál sa na svetle odráža, pripomína vodnú plochu. Táto fólia sa nielenže používa pri záchranných akciách, aby zahriala ľudí na záchranných člnoch, ale zároveň predstavuje aj more, takže je inštalácia čiastočne odkazuje na spoločenské dianie. Pri tomto diele si návštevník uvedomí veľkosť samotného diela, ale aj priestoru Synagógy, keďže pokrýva celú jeho plochu. 

• 

Ďalšou zo ženského tria fínskych umelkýň je Mari Mäkiö, ktorá vytvára interaktívne zvukové inštalácie. Budeme od nej počuť niečo aj v Synagóge?

Od nej tu máme hneď dve diela. Prvé sa volá Sound of Darkness, ktoré vďaka špeciálnym odhlučneným slúchadlám umožňuje počúvať zvuky nahraté v japonskej jaskyni. Ďalšie dielo je interaktívne. Nielenže nesie prvky audia, ale tiež haptiky. Ľudia sa môžu dotýkať resp. klepať prstami po reliéfnych keramických plochách, čo vyvolá zvuk, ktorý bude gradovať a prevrstvovať sa, ak sa dotkneme viacerých miest naraz. Makio tu pracuje s onomatopoje, teda so zvukomalebnými fínskymi slovami. Strieda ľudský hlas, melódiu tečúcej vody a znenie japonskej jaskyne. Cieľom autorky je presunúť návštevníkov galérie na iné miesto. 

Lauru Beloff si spomínala v súvislosti z bioartom. Prinesie toto u nás netypické umenie aj na Slovensko?

Áno, z Laurinej tvorby budeme môcť v Trnave sledovať tvorbu zlúčenín v Petriho miske, v ktorej látky reagujú a pohybujú sa. Proces vzniku molekúl a rastu sa premieta na strop. Obrazne povedané, uvidíme tak pôvod života v priamom prenose. 

Priestorovým maľbám sa vo svojej práci venuje Teemu Korpela. Ako sa popasoval s témou priestoru a času? 

Teemu je pôvodne maliar, ale zaoberá sa priestorovými inštaláciami, napríklad ohýba plátna a obkladá nimi interiéry. Staré práce zvykne recyklovať na tvorbu ďalších diel. V Synagóge obloží svätostánok obrovským čiernym kusom plátna namaľovaným alkydovou farbou. Je to temná maľba, ktorá smeruje do priestoru a má vyvolať emóciu. Na jednej strane človeka vťahuje a na tej druhej zároveň desí. 

Odlišná od ostatných autorov je aj tvorba Jukka Virkkunena, ktorý sa inšpiruje reklamou a brandingom. 

Tento autor vytvára gestickými ťahmi tvary, ktoré evokujú aktuálnu tvorbu lôg a brandingu. V Synagóge bude mať tri šesť metrové navrstvené maľby. Sú prevesené cez okenice, čím sa stávajú veľkou stenou. Jedna z nich by mala viať dokonca ako vlajka celého projektu vonku pred Synagógou. 

Ville Mäkikoskela je sochár, ktorý zobrazuje prítomné okamihy a jednoduché veci. Čo si pod tým vieme predstaviť? 

Ville pracuje s mramorom alebo bronzom. Bežné veci, ktoré nevnímame, pretvára do umeleckých diel a do foriem, ktoré sú trvácnejšie a majú umeleckú hodnotu. Napríklad vidí na ulici sáčok, odfotí ho a spraví jeho mramorovú verziu. V Trnave uvidíme dielo Unfinished, čo sú dvojmetrové, nedokončené koľajnice. 

Prístup každého z umelcov na Entrotopii 2.0 je jedinečný rovnako ako aj ich práce. Ako spolu tieto diela vytvárajú kompaktný celok? 

Synagóga má z architektonického hľadiska tvar lode, tak sme chceli aby celá výstava evokovala more a pridružené spoločenské globálne problémy. More reprezentuje Sen noci svätojánskej a nebezpečenstvo plavby po hladine predstavuje dielo od Teemu. Maľby a koľajnice na jednej strane balkóna odkazujú na históriu a vývoj ľudstva, odkiaľ a kam smerovalo. Druhá časť balkónu je orientovaná na zmysly. Tieto dva balkóny zároveň predstavujú člny, ktoré sa plavia na mori. 

Názov výstavy je Entrotopia, čo je pomerne náročný pojem na stvárnenie. Ako vnímajú túto tému samotní autori? 

Sama som sa na to tvorcov pýtala. Myslím si, že každý z nich sa vo výstave snaží vyrovnať s problémami, ktoré sa ho najviac dotýkajú, snaží sa vyjadriť svoje vlastné sny a idei, ale v prvom rade, chcú aby výstava bola spoločným dielom a aby v nej bol odkaz na priestor, čas a spoločenské témy. Aj oni sú v bežnom živote často zmätení, lebo aj samotná entrotopia vyjadruje nerovnomernosť a chaos ľudstva, z ktorých sa nevieme vymotať.

Čo si má z výstavy odniesť bežný návštevník? 

Návod neexistuje. Nie je zámerom, aby bola výstava popisná. Ide o zážitok z priestoru a vlastných zmyslov a tiež preskúmanie toho, či je človek vedomý si seba a svojej prítomnosti a toho, ako sa pohybuje v priestore.

Magdaléna Švecová