Na rezidencii sme privítali aj trojicu z Kaleidoskopu. Čím žili počas týždňa u nás?

Kaleidoskop – mladá, umelecká platforma, ktorá vznikla len nedávno. Na pár dní sa trojica, ktorá pod Kaleidoskop patrí, usadila vo veľkej sále Malého Berlína a spoločne tu pracovala na novej inscenácii. Viac si prečítate v rozhovore s jednou z členiek, Marcelou Stankovou.

Skúsme, prosím, v skratke predstaviť Kaleidoskop. V čom ste iní oproti iným divadlám?

Kaleidoskop je umelecký kolektív zameraný na tvorbu autorského divadla a pohybovo orientovaného performatívneho umenia. Sme veľmi čerstvé zoskupenie, vznikli sme iba tento rok. V čom sme iní? To sa ešte ukáže. Vieme ale, že chceme okrem inscenácií realizovať aj participatívne projekty s dôrazom na témy rovnosti, diverzity, sociálnej integrácie. Zároveň plánujeme pracovať medzinárodne. 

Za posledný týždeň som u nás videl troch ľudí, ktorí vstupovali aj vystupovali z našej veľkej sály. Predstav, prosím, kto sa rezidencie zúčastnil.

Rezidencie sa zúčastnil náš tvorivý “core”,teda ja, Maca Stanková, Barbora Türkmen a Orkun Türkmen. 

Ja s Barborou sme sa stretli pri štúdiu bábkoherectva na VŠMU. Mňa to po štúdiu zavialo do vôd autorského divadla, produkcie a manažmentu kultúrnych projektov. Barboru zasa na ďalšie štúdium fyzického divadla na brnenskej JAMU, kde sa spoznala s Orkunom. Barbora a Orkun tvoria spoločne aj individuálne. V rámci fyzického divadla sa veľa venujú klauniáde, spolupracujú na angažovaných umeleckých projektoch vo verejnom priestore a učia. 

V projekte, na ktorom aktuálne pracujeme som ja režisérkou a Barbora s Orkunom performeri. V našej tvorbe však používame techniky “devised theatre”, čo znamená, že všetci sa do procesu zapájame autorsky rovnocenne a všetci prinášame nápady a návrhy na to, kam sa má daný projekt uberať.

Pôvodným plánom bolo robiť na výskume pre pripravovanú inscenáciu. O čo presne v nej ide?

Východiskovým bodom je pre nás formovanie identity človeka na základe rodových úloh. Skúmame rôzne podnety, ktoré súvisia s prekračovaním a akceptovaním spoločenských noriem a úloh. V tejto fáze procesu je ponuka tém ešte široká. Posledný týždeň sme veľa skúmali maskulinitu, feminitu, čo vôbec tieto pojmy znamenajú, ktoré rodové role sú založené na našich biologických predpokladoch a ktoré sú sociálne konštrukty. Spolu s týmito sa však automaticky ponúkajú ďalšie témy ako rebélia, sebaprijatie či radikalizácia založená na strachu z nepoznaného. Je toho veľa, čo sme za týždeň stihli nabrainstormovať a zhromaždiť. To, čo sa do inscenácie napokon dostane, bude ešte proces, do ktorého bude vstupovať dramaturgia.

Akým spôsobom ste robili výskum?

Popravde sme sa popri skúmaní veľa hrali. Samozrejme, ešte pred rezidenciou vznikol základný koncept a rešerš témy, aby sme sa mali od čoho odpichnúť. V Malom Berlíne sme sa však snažili čo najviac využiť priestor a žmýkať tému hlavne po pohybovej stránke. Pracovali sme na rôznych, často improvizovaných a asociatívnych cvičeniach, ktoré nám pomáhajú “odomknúť” naše osobné pohľady na tému. Niekedy to prebieha tak, že si vytvárame zadania a hravé cvičenia, ktoré s témou zdanlivo nesúvisia, ale tým, že sa o nej veľa rozprávame, nakoniec z obyčajnej hry vylezie niečo veľmi trefné a zaujímavé. Takýto materiál potom slúži na výstavbu kostry inscenácie. 

Podarilo sa vám splniť ciele, ktoré ste si naplánovali?

V zásade áno. Cieľom bolo urobiť “ground work”, čiže aby sa každý do témy intenzívne ponoril a aby sme spoločne preskúmali možnosti, ktoré máme. Dá sa povedať, že už za týždeň sme do toho všetci vložili kúsok zo seba a ak sa nám podarí pretaviť do výsledného tvaru pestrosť a rozmanitosť, ktorá z procesu vzišla, bude to zaujímavé. Do tímu by sa mali pridať aj ďalší tvorcovia, ktorí sa pripoja do rozpracovanej témy a budeme ďalej rozvíjať princípy z rezidencie. 

Aký je váš vzťah k Malému Berlínu?

V Malom Berlíne sa človek cíti proste dobre. Celé toto miesto má príjemnú atmosféru, je tu pokoj na prácu, skvelá terasa na kávičkovanie. Ako rezidentom sa nám dostalo veľmi milého privítania. Je skvelé, že v Trnave takýto priestor existuje a želáme mu veľa divákov a návštevníkov.

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová