Peter Kočiš: Nie sme brutálni intelektuáli, chceme len diskutovať po predstavení

Ich hry sú inšpirované aktuálnymi náladami v spoločnosti, ich forma je často netradičná, ich obsah výrazne provokatívny. Divadlo Na Peróne je častým hosťom v Malom Berlíne. 15 rokov pôsobenia na javiskách sme zhrnuli v rozhovore so zakladateľom, Petrom Kočišom.

Pätnásť rokov existencie máte za sebou, ľudia vtedy dostávajú občiansky preukaz. Čo vy, už ste prišli k takémuto bodu „takmer dospelosti“?

Pomaličky dospievame. Všeličo sme si preskákali a našou reakciou na prechod do dospelosti je aj fakt, že sa chceme presunúť do vlastného priestoru. Urobili sme za ten čas množstvo predstavení, chodili sme po svete, robili sme rôzne projekty, zažili a prežili sme si kadečo. Stále nás to baví a stále sa radi venujeme aktuálnym témam. Hoci je Slovensko malá krajina, každý deň sa u nás udeje niečo, o čom by sme vedeli vytvoriť predstavenie.

Skúste predstaviť vaše divadlo. Koľko máte stálych členov a ako fungujete?

Dokopy je nás sedem až jedenásť. Ja a Jana Wernerová sme zakladajúci členovia, autorská dvojica, herci, režiséri, manažéri a produkční. Posledné roky s nami spolupracujú kolegovia, herci Michaela Domovcová a Jakub Muranský, máme ďalších hosťujúcich hercov a herečky, všetko závisí od inscenácie. O technickú stránku všetkých predstavení sa nám starajú Palko Matia a Dušan Kopčov a účtovníctvo má na starosti pani ekonómka. Ku každej novej produkcii si prizývame hosťujúcich umelcov a spolutvorcov, svetelných a kostýmových dizajnérov, scénografov a hudobných skladateľov. Výnimkou nie je ani naše posledné predstavenie. Veríme, že ho o rok zahráme aj u vás v Trnave. V závislosti od aktuálneho projektu sa teda náš tím vždy rozširuje o ďalších spolupracovníkov.

Tvoríte formou kolektívnej autorskej tvorby. Aký proces si pod týmto pojmom má človek predstaviť?

Ako som už spomenul, s Janou Wernerovou sme tvorcami konceptov, scenárov… Keď začneme pracovať s textom, vedieme otvorený dialóg so všetkými zúčastnenými, ktorí majú možnosť zasahovať do tvorivého procesu vlastnými nápadmi.

Inšpiráciu pre predstavenia hľadáte v každodennom živote?

Je to tak. Čo sa nás dotkne, to sa snažíme najprv spracovať v sebe a potom to skúšame dostať von formou predstavenia. Ak niečím takým dokážeme nadchnúť aj ostatných členov, tak ideme do toho.

Práve aktuálne témy sú najčastejším motívom vašich predstavení. Rozumejú vaši diváci všetkému, čo im skrz ne chcete povedať?

Snažíme sa využívať taký jazyk, ktorý by bol pochopiteľný aj pre bežného diváka, nielen pre divadelnú obec. Diváci snáď cítia, že čerpáme zo seba, z našich životov, z toho, čo sa deje okolo a radi sa o to s našimi divákmi delíme. Tým, že používame humor a nadsázku, témy sú pre diváka stráviteľnejšie.

Ako v iných krajinách prijímajú témy, ktoré riešite a ktoré trápia Slovákov?

V New Yorku, na predstavenie Fasbuk, prišlo okrem Američanov aj veľa Slovákov. V zahraničí hráme vždy s titulkami, alebo niektoré pasáže prekladáme do angličtiny. Konkrétne Fasbuk rieši postavenie umelca v spoločnosti a preto téma zarezonovala aj tam. Domáci nechápali, ako my tu, na Slovensku, môžeme robiť nezávislé divadlo, keď u nich je všetko o komercii a zárobku. Posledná skúsenosť zo zahraničia bola Švédsko, kde sme hrali predstavenie Na stáž, pre študentov aj verejnosť. Zistili sme, že sa ich téma migrácie dotýka rovnako, ak nie omnoho viac, ako nás, a preto sme si zo Švédska, pokiaľ ide o zdieľanie témy, odniesli veľmi silný zážitok.

Nevyhýbate sa ani rôznym provokáciám. Je to pre vás spôsob, ako upozorniť na seba a zároveň na vaše divadlo?

Nie úplne vedome. Nie je našim mottom za každú cenu provokovať. Ak sa nás posledné udalosti dotkli, snažíme sa ich spracovať. To, že sa to týka politikov, politických strán a spoločnosti, je asi celkom pochopiteľné. Pri poslednom predstavení, Premena od Kafku, sa nám vtedajšia situácia bývalého premiéra veľmi podobala na situáciu hlavného hrdinu poviedky Gregora Samsu, premena z človeka na odpudzujúci hmyz, a tak sme ich spojili v jedno. Ak nás veci takto inšpirujú, ideme s nimi jednoducho von aj v takejto podobe.

Museli ste si za tieto predstavenia niesť aj nejaké následky? Nikto sa vám nevyhrážal žalobou, neodohrali sa na predstaveniach nejaké incidenty?

Zatiaľ sme nemali žiadnu žalobu. Nikým sme neboli napadnutí, žiadne predstavenie nám nezrušili. Netúžime po tom, nie sme Pussy Riot, tému sa vždy snažíme spracovať viac umelecky, než provokačne. Pri predstavení Na stáž! sa ľudia pýtajú, či sa už na nás boli pozrieť priaznivci Ľudovej strany Naše Slovensko. Ale také veci sa nám nestávajú. Voličov takých strán divadlo asi veľmi nezaujíma. Aj keď… Po nejakom predstavení nám prišla správa o tom, že nás ľudia mali radi, ale týmto predstavením sme ich naštvali. Niektorých divákov sa téma môže dotknúť. Dotkla sa napríklad aj toho diváka, ktorý sa na nás hnevá, lebo on nie je tým Slovákom, akého sme u nás v predstavení zobrazili.

Spomeniete si aj na ďalšie podobné prípady?

Raz sa nám napríklad stalo, keď sme robili predstavenie o slovensko-maďarských vzťahoch, že nás jeden z divákov chválil za to, že Slováci konečne povedali Maďarom to, čo si o nich myslia. Pritom predstavenie bolo myslené úplne opačne, bola to skôr kritika do našich radov. Po vystúpeniach robíme diskusie s divákmi. Ak sa chcú na niečo spýtať, ak niečomu nerozumeli, nebolo im všetko jasné, môžu po predstavení zostať a diskutovať. Tam sa niekedy dozvieme prekvapivé reakcie. Niektorí to berú, niektorí sú ticho a vidno na nich, že majú iný názor.

Vždy tie diskusie prebiehajú v slušnej atmosfére?

Áno, hoci reakcie sú zaujímavé. V jednom predstavení sme si dokonca sadli medzi divákov a na pódiu bol tanečník, ktorý tancoval „súčasný tanec“, pri ktorom sa celý čas hlavne hádzal o zem. My ako herci, prezlečení za divákov sme toto „súčasné“ predstavenie s pohoršením komentovali. Mali sme nasadených aj ďalších hercov, ktorí zanadávali a odišli, prípadne im zvonil mobil a rušil predstavenie. Chceli sme tak vyvolať diskusiu o súčasnom divadle. No a niektorí diváci to pochopili tak, že sa môžu rozprávať, vyjadrovať názor a dvaja z nich sa postavili a začali rozprávať o svojom živote, o tom, že sa im nepáči v zamestnaní, že takému umeniu nerozumejú a zrazu z toho bol divácky stand-up.

Takéto zapájanie divákov do predstavenia asi máte v DNA.

Áno. Snažíme sa narúšať štvrtú stenu tak, že sa zrazu divák stáva súčasťou deja. V novom predstavení bude dej dokonca posúvať práve divák. Podľa toho, ako si vyberie vývoj predstavenia, tak odohráme jeho pokračovanie.

Nepozerajú sa na toto diváci s nevôľou? Predsa len, ak si niekto príde po ťažkom dni oddýchnuť na divadlo, asi nie je nadšený, že aj tam od neho niečo chcú…

Súhlasím a ani my to, pokiaľ sedíme v hľadisku nemáme radi. Byť účelovo niekam vťahovaný je nepríjemné, preto sa to snažíme robiť inak. Nechceme, aby mali diváci diskomfort. Návštevník predstavenia by síce nemal sedieť potichu v tme, ale na druhej strane ho nechceme ani nijako strápňovať a nútiť. Snažíme sa viesť s ním dialóg. Predstavenie pre nás začína už príchodom diváka, ktorý je vtiahnutý do predstavenia.

Vždy je to formou nejakého dialógu?

Nielen to. V predstavení Búvaj je jedna scénka, pri ktorej vojde herečka na javisko a začne s divákmi robiť netradičný workshop o seniorskej sexualite. Zrazu sa rozsvieti svetlo a ona učí ľudí správne dýchať, prichádzajú herci a začínajú divákov masírovať. Všetko však prebieha delikátne, takmer sa ich ani nedotýkame. Keďže to robíme 15 rokov, na pohľade a pohyboch divákov už vieme, či sa im niečo také bude páčiť. Nikdy sa nám nestalo, že by niekto reagoval neprimerane. V tom je naše divadlo výnimočné. Je živé, nie je to ako pozerať televízor, ste do príbehu oveľa viac zapojení.

Z toho mi vychádza, že sú vo vašej tvorbe podstatné aj prvky psychológie.

Asi áno, hoci my už to berieme ako súčasť nášho povolania. Všetci sme tak trochu aj psychológmi a rozoberáme psychológiu nielen svojej postavy. Iné je to však pri práci s divákom, na to už musí mať herec nejakú prax a skúsenosť. Dnes už to vieme vycítiť.

Divák je teda u vás na jednej úrovni s hercami.

Presne tak. Páči sa mi prirovnanie k divákom na futbalovom štadióne. Divák je potrebný, je dvanástym hráčom, bez neho by zápas dopadol inak. V kamenných divadlách herci vychádzajú iným východom ako diváci. V tom  je to kúzlo, aby sa nestretli, aby sa neporušila ilúzia hranice medzi divákom a hercom. My sa túto ilúziu snažíme zrušiť. Napríklad vo Francúzsku ľudia veľmi radi diskutujú o tom, čo práve videli a zažili. U nich funguje diskusia po predstavení, pri cigaretke, pri vínku. Chcú sa dovzdelať, porozprávať, u nás je to niekedy len o tom, ukázať sa a ísť čím skôr domov. My pri tom nie sme nejakí brutálni intelektuáli, ktorí chcú filozofovať po predstavení, ale diskusia slúži nielen na to, aby sa pýtali diváci hercov, ale aj naopak. Aj my sme zvedaví na reakcie a postrehy.

Aká vzorka ľudí chodí na vaše predstavenia najčastejšie?

Je to rôzne. Keď budeme mať vlastný priestor, budeme vám to vedieť povedať presne. Naši diváci sú skôr zástupcovia mladšej a strednej generácie. Niekedy sa však zastavia aj tí starší a sme radi za to, že prídu a dajú nám feedback.

Pracujete len u vás v divadle alebo musíme mať aj inú prácu?

Chceli by sme, aby to raz bolo tak, že divadlo bude našim jediným zdrojom obživy. Nateraz je to tak, že naša práca mimo divadla sa s divadlom vždy nejako spája. Učíme na konzervatóriu, dabujeme, režírujeme, píšeme scenáre pre iné nezávislé divadlá… Takže, aby sme ulahodili aj neprajníkom, živíme sa aj poctivou prácou (smiech). A nielen jednou. Nie je jednoduché na Slovensku z umenia vyžiť, a preto máme jedno stále zamestnanie na čiastočný úväzok a množstvo ďalších aktivít, aby sme to zvládli.

To je aktuálne najmä v časoch krízy, že je verejnosť proti podpore umelcov.

Veľa ľudí posiela hercov do inej práce, napríklad do potravín. Pokojne si to vyskúšame, veď sme brigádovali počas školy. Ale potom nech si to tí všetci prídu vyskúšať k nám. Hneď by všetci pochopili, koľko práce, driny, odriekania, vymýšľania, kreovania je za divadelným predstavením, alebo knihou, hudobnou skladbou. Nie každý by predsa vedel stáť pred publikom a hrať naučený text, spievať, alebo napísať knihu. Sú to rovnako dôležité profesie, ako všetky ostatné a je hanba, že sa o tom vôbec musíme baviť.

Poďme k predstaveniu, ktoré príde do Trnavy, s názvom Na stáž! Ako by ste ho predstavili?

Je to taká smutno-smiešna sonda o nás, o tom, ako vnímame všetko nové, ako sa staviame k tým druhým. Náš dramaturg píše, že je to „Autorská inscenácia o tom, kto je naozaj zodpovedný za naše problémy. Ako ich (ne)vieme spoločne riešiť. Je to o nich, o nás a o vás.“ On to napísal takto poeticky. Vlastne je to o typickej štvorčlennej rodine, ktorá na základe dotácie z EÚ prijme do rodiny stážistku z Blízkeho východu. Je tam málo dialógov, to ticho a napätie hrá rozhodujúcu úlohu. Niekedy povedia aj viac ako dialóg. Dostali sme naň zaujímavé reakcie – aj v zahraničí.

Môžete uviesť príklad?

Vo februári sme toto predstavenie hrali vo Švédsku, kde ho videli migranti z rôznych krajín, napr. Lotyšska, Kene, Ghany. Zhodli sa v tom, že sa po príchode do Švédska cítili rovnako ako hrdinka z nášho príbehu. Pre niektorých z nich to bolo prvé divadelné predstavenie v živote a boli sme nadšení tým, ako ho prijali.

Dozrelo nejako predstavenie za štyri roky, čo ho hráte?

Myšlienka ostala, ale predstavenie dozrelo. Tešíme sa, keď ho hráme, stále má zaujímavú vnútornú dynamiku. Preobsadila sa jedna postava, nová herečka priniesla niečo nové. Je to živá hmota, stále ho vieme nejako ozvláštniť. Nechceme sa pritom tváriť, že poznáme odpovede. Predstavením Na stáž chceme skôr vyvolať diskusiu, než ponúknuť riešenie.

Keďže predstavenie je o nás a o všetkých, je aj vhodné pre všetkých?

Samozrejme, všetci sú vítaní – na predstavení aj na diskusii. Budeme sa tešiť.

Ján Janočko