Režisér, scenárista a tvorca kabaretu Žltý kanárik Jakub Nvota: Čo prinesieme v najbližšom kabarete? Sám neviem!

Od februára sa aj do Malého Berlína pravidelne vracia Žltý kanárik. Kabaret s týmto názvom má na svedomí Túlavé divadlo, ktorého korene siahajú do Trnavy. Ako pravidelný „úlet“ vznikol, čo prinesie a kde naň čerpá jeho tvorca Jakub Nvota inšpiráciu, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Chýba Slovákom kabaret?

Z toho všetkého, čo nám chýba, nie je kabaret to úplne najdôležitejšie. Dôležité však je nestratiť humor v náročných okamihoch, v ťažkých témach a cez humor spracovať aj veci, pri ktorých by to inak na vážno nebolo možné. To je, myslím, niečo, čo tu na Slovensku máme a čo by sme nemali stratiť, a preto to treba udržiavať. Kabaret je živá forma, ktorá má možnosti reagovať v rámci javiskového umenia v zásade najrýchlejšie. Je to ako žurnál v kine pred veľkým filmom.

Rád by som návštevníkom predstavil Žltého kanárika. Poďme na to postupne. Prečo práve takýto názov?

Žltý kanárik je v tomto prípade istý symbol. Ten vznikol z príbehu, ktorý, mimochodom, do svojej poviedky vložil aj Kurt Vonnegut. Kanáriky sú mimoriadne citlivé na čistý vzduch. Baníci si ich brávali do bane, zacítili aj stopové množstvo plynu, bohužiaľ, aj vďaka tomu uhynuli. Varovali tým však ľudí, že niečo nie je v poriadku a dali im šancu zachrániť sa. Robíme kabaret, aby sme pomenovali to možno ešte jasne nesformulované v nás, čo nás ale ťaží a otravuje. Je to lepšie, ako sa tým potom zadusiť.

Kabaret zvykne reagovať na aktuálne, často politické témy. Koľko politiky je v Žltom kanárikovi?

Toľko, koľko je jej v našom živote práve teraz. Takže práve teraz naozaj dosť. Nie preto, že by sme ju ako tému vyhľadávali, ale nech dnes začneme písať a hovoriť skoro o čomkoľvek, vkráda sa tam absolútne neodbytne.

Na čo ďalšie, okrem politiky, sa diváci majú pripraviť?

Je to tak, že tu v prvom rade je naša poetika – dialógy, piesne, monológy, básne –, cez ktoré hľadíme na svet a spracovávame témy. Nejdeme vyslovene po politike alebo poézii, ale po témach, ktorých ústrednou postavou sme vždy my sami vo víre vecí. Ten vír je humor, ktorý to všetko motá a točí a finálne nám dovoľuje sa zo všetkého nepríjemného vymaniť smiechom.

Napísať každý mesiac nový materiál na čosi vyše hodiny a pol, to znie ako slušná výzva. Budete to stíhať?

A toto sa uvidí. Keď je inšpirácia, materiál a nutnosť priniesť niektoré témy, skrátka keď ten tlak zvnútra je, tak je to ľahšie. Veď tu už sú niektoré udalosti a pohyb v spoločnosti v takom stave, že je to prakticky neparodovateľné. Keby tie témy neboli také naliehavé, keby bola pohoda a pokoj, šlo by to ťažšie… Kiež by to šlo ťažšie.

Ako veľmi je nutné sledovať aktuálne dianie v médiách pred návštevou kabaretu? Pochopí divák všetky pointy aj bez výraznejších znalostí aktuálneho spoločenského diania?

Snažíme sa o to, ale samozrejme vychádzame z toho, že na naše predstavenie chodí divák, ktorý dennodenne čelí nejakej (aj spoločenskej realite), že nakupuje v obchode, sleduje správy, niečo ho hnevá, niečo teší. Skrátka, že je to tvor spoločenský. Nemusí byť politológ, to vôbec nie, ani nemusí mať jasný názor. Na druhej strane však neprichádza z izolácie, alebo lesnej samoty. Takže myslím, že snaha je vždy vyjsť z konkrétneho a to posunúť do akejsi vyššej, často symbolickej, roviny. Ukázať ľuďom iný pohľad, osvetliť absurditu, ktorú už často považujú za bežnú normu.

Skúsme predstaviť tvorivý aj herecký tím.

Ja mám v súbore asi 10 až 12 kolegov, takže som vytvoril dve zostavy. Tie by sa mali po mesiaci striedať. Samozrejme, hneď sa to zosypalo, lebo ten nemohol, tamten tiež nie, ale tá jedna skvadra je: Lucia Hurajová, Adelka Mojžišová, Štefan Richtárech, Jakub Ružička a k nim bol ako hudobný hosť Kamil Mikulčík. Tá druhá zostavička je: Štefan Martinovič, Zuzka Kyzeková, Rado Hudec, Anička Čonková – k nim ešte Daniela Šencová, Michal Spielmann. To sú všetko vzácni ľudia, ktorí ma poznajú, s ktorými na seba počujeme a vieme sa krásne ladiť. A máme sa radi. A podstatné je, že sú to všetko naozaj dobrí herci, ktorí navyše majú pre tento žáner predpoklady. Už len preto, že ich baví. Nie každý činoherný herec totiž nájde záľubu v takomto jazzovaní, keď na pódiu musí stáť za seba a nie za postavu.

Osadenstvo „zodpovedné“ za Žltého kanárika je prepojené s Trnavou. Môžete priblížiť detaily?

Nuž, kedysi to celé v Trnave vzniklo. Založili sme divadlo s Kamilom Žiškom v roku 1994 na gymnáziu, od roku 1996 sme potom hrávali už pod názvom Túlavé divadlo. Vyrástla tu s nami celá generácia našich priateľov, z ktorých sa mnohí stali našimi divákmi a niektorí z nich, ako sa zdá, sú nimi dodnes. Skrátka a dobre, máme tu vybudované isté divácke zázemie, o čom sa presvedčím vždy v rámci pravidelných predstavení na kultúrnom lete, ale aj tu u vás v Malom Berlíne. Duch nášho divadla žije v Trnave, je to tak. A žije tu aj Kamil Žiška.

Čím bolo prvé predstavenie v Trnave iné, ako premiéra v Bratislave?

Bolo druhé v poradí, kolegovia dostali čas doučiť sa texty, pretože pri premiére bolo všetko naozaj čerstvé. V tomto žánri je každé predstavenie jedinečné, ľudia reagujú inak. Snažíme sa „ultracitlivo“ počúvať a v drobných detailoch hľadať cesty a možnosti, ako s nimi nadviazať dialóg, istú výmenu myšlienok, čo najúčinnejšie.

Cítite, že aj publikum v Trnave je iné, než to v hlavnom meste?

Nie, nevidím rozdiel. Snáď len v tom, že v Trnave nás ľudia poznajú, akoby chodili s väčšou istotou. Také publikum sme mali aj v Bratislave, ale po konci Divadla v podpalubí si ho začíname na inom mieste v Teatro Colorato budovať od začiatku, a to nie je jednoduchý proces. Ale inak je skladba publika rovnaká, to by sme museli nasadiť iný rozptyl vzdialenosti, aby sa ukázal rozdiel.

Na čo sa môžu diváci tešiť pred najbližším kabaretom?

Táto otázka je ťažká, lebo sám neviem. V týchto dňoch si sadám a začínam písať. Je to dobrodružstvo a očakávanie aj pre mňa. Vlastne sa na to teším, je to adrenalín, tak sa musíte prísť pozrieť, ako to dopadne.

Ján Janočko
Foto: Lívia Martvoňová