Stážovala u nás Zoe, prečítajte si, čo všetko si z Malého Berlína odniesla

V posledných mesiacoch ste u nás mohli stretnúť novú kolegyňu Zoe. Momentálne má trvalý pobyt vo Švédsku, pochádza však z Číny. Pomáhala nám s grafikou, ale aj s kadečím iným. S mnohými návštevníkmi sa už stihla zoznámiť – ak ste ju však u nás nestihli, môžete si o nej prečítať viac v nasledujúcom rozhovore.

Kedy si sa prvýkrát dopočula o Malom Berlíne? Ako si sa dostala k prihláške na stáž?

Mala som šancu navštíviť to tu osobne ešte skôr, než som o Malom Berlíne počula od iných ľudí. Mojím cieľom bolo vlastne navštíviť Risko (smiech), pretože sme raz na diaľku robili rozhovor s Kočom (týpkom, ktorý pracuje v Risku) o risografe a chcela som ten stroj fyzicky vidieť. Ale potom som objavila celé Nádvorie a aj toto kultúrne centrum.

Študujem grafický dizajn a web development vo Švédsku. Osnovy zahŕňali aj dva mesiace praxe. Rada by som robila v umeleckej oblasti. Navyše som chcela ísť niekam, kde sú nižšie životné náklady ako vo Švédsku. Vtedy som si spomenula na Malý Berlín. Dostala som aj radu, aby som napísala do Malého Berlína, keď som sa radila s mojim kamarátom v Cukru o možnostiach. Potom som navštívila váš web a potvrdila som si, že vám záleží na rovnakých hodnotách, ako mne. A na stránke o stážach a dobrovoľníctve  bola fotka technika Jozefa, mal krúžok v nose a zelené vlasy. Hovorím si: „Ok, toto miesto je otvorené nejakým alternatívam“ (smiech). Tak som poslala e-mail s otázkou na stáž. Dozvedela som sa, že neponúkate platené stáže, ale bolo mi ponúknuté ubytovanie, možnosť byť tu a pracovať na svojom projekte. Bola som taká šťastná, že ste ma prijali!

Aký cieľ si tu chcela dosiahnuť?

V prvom rade vytvoriť niečo, čo funguje (smiech). Tiež mať spoločenský život v Európe. Mám na mysli nejaké „poľudštenie sa v bielej spoločnosti“. Samozrejme, úplným základom bolo nazbierať pracovné skúsenosti do životopisu.

Predtým som študovala žurnalistiku v Číne a interkultúrne štúdiá v Hong Kongu. Ale kvôli realite tejto časti sveta bolo to, čo som sa naučila, izolované od toho, čo sa naozaj dialo. Mám obrovský strach zo systému. Stále som tu a snažím sa to prekonať tým, čo robím a tým, ako sa prejavujem.

Čo sa stalo potom – ako si sa dostala k štúdiu?

Bola som vychovaná v elitárskej a konzervatívnej rodine. Zobudila som sa na nejakú otravnú klasickú hudbu a po raňajkách všetci zmizli. Len sa snažili „kultivovať ma“ nejakým vymysleným buržoáznym vkusom, neriešiť problémy, ale tváriť sa, že nikto žiadne nemá. Veľmi dlho som študovala, aby som sa vyhla konfrontácii s rodinou – zostávala som na univerzite alebo som chátrala v knižnici;stala som sa intelektuálskou, aby som sa mohla vyhýbať konfliktom.

Veľa som cestovala sama. Zrazu som bola vystavená svetu mimo rodinného života a bola som šokovaná svojou nebezpečnou neznalosťou inakosti. Začala som tomu čeliť, ale nemala som k tomu prostriedky.

Najprv som sa snažila naučiť čo najviac o histórii Číny a nájsť samú seba. S mojimi najlepšími priateľmi sme vytvorili klub, aby sme študentov priviedli k tomu, aby sa porozprávali o čítaní. (Jeden z našich členov nám neskôr napísal, že bol prekvapený, čo robia ľudia v jeho veku, a zmenil svoj odbor z nemeckého jazyka na sociológiu. Neviem, či sa mám tešiť alebo nie.) Vytlačili sme výber experimentálnych románov, básní, recenzií a malých esejí. 

Dostala si sa kvôli tomuto klubu do problémov?

Raz sme s pár ľuďmi usporiadali verejné čítanie básní, ale vyhnala nás ochranka. Taký strach z básní! Nakoniec sme odišli a klub prevzala školská knižnica, ale neviem, ako je to teraz. 

Viem, že si pred niekoľkými rokmi študovala aj v Hongkongu.

Áno, pretože som v žurnalistike a literatúre nenašla to, čo som potrebovala. Tak som prešla na štúdium fotografie. Do Hong Kongu som odišla práve v čase, keď prebiehali protesty v roku 2019. Chcela som sa tiež naučiť, ako študovať techniku ​​vizuálnej tvorby v reflexii s jazykom. Fotila som si demonštrantov a cítila som sa bezmocná. Ako sa k nim postaviť, keď sú aj proti mne, ako jednému z ich nepriateľov,pretože som z Číny?

Neskôr som videla, ako sa Čínska univerzita v Hongkongu v roku 2020 zmenila zo rezervoáru výskumu na jeho pohrebisko.

Takže si sa rozhodla ísť do Švédska?

Áno. Ale na výber bola ktorákoľvek krajina v Európe, ktorá by mala podobný študijný program v angličtine a nestála by príliš veľa (úsmev). Mám však rada filmy Ingmara Bergmana (smiech).

Ako dlho si tu u nás bola?

Od 28. marca do augusta 2022.

Čo všetko si tu robila?

Navrhla som plagáty k trom podujatiam. Píšem články o imigrantoch z Číny žijúcich na Slovensku. S tímom som išla na TEH a MENT. Pomáhala som pri rôznych akciách. A naučila som sa získavať si priateľov.

Užila si si Trnavu? Čo sa ti tu najviac páčilo?

Áno. Veľmi sa mi páčilo, že Trnava je malá a dá sa bez problémov prejsť pešo. Nemám rada mestá prispôsobené autám a verejnej doprave, pretože rada chodím náhodne a hľadám niečo nové, na čo sa dá pozerať.

Ako si tu trávila voľný čas?

Väčšinou som sa snažila nemať voľný čas (úsmev). Mám nutkanie byť produktívna.

Pýtala som sa, či nepotrebujeme pomôcť s akciami. Maľovala som a plánovala som, čo budem maľovať, čítala som, chodila som na prechádzky, pozerala filmy a písala som si denníky. Začala som si znova kupovať paperbooky, čo je podľa mňa dobre. Na nejaký čas som s tým musela prestať, pretože som nemala priestor na to, aby som si mohla oddýchnuť od kníh. Och a sledujem takú babku z Taiwanu, ako varí vegánske jedlo na YouTube (smiech).

Stretla si v Trnave niekoho zaujímavého?

Nielen jedného. Väčšinu z nich som stretla v Malom Berlíne. Naši kolegovia, umelci, ktorých sme hostili, rezidenti, ktorí tu boli. Tiež ľudia z Nádvoria. Kuchár v reštaurácii či barman. 

Aký bol najväčší či najlepší zážitok počas tvojho pobytu tu?

Na druhý deň festivalu, ktorý sme pripravovali, ráno okolo siedmej, som stála pred veľkým oknom v byte. Okno je smerom na Nádvorie. Nikto tam nebol. Žiadne jedlo v Akadémii. Žiadny návštevník. Žiadni účinkujúci na pódiu. Žiadny technik chodiaci okolo. Nič. Bolo úplne ticho. Z ticha späť do ticha. A vtedy som si uvedomila – wow, to bolo včera!

Tento moment bol najlepší a najväčší zážitok, ktorý som mala počas môjho pobytu tu.

Takže sa ti páčilo, ako sa pokojné miesto môže za pár hodín zmeniť na „živý organizmus“ – a potom sa vrátiť späť, však?

Páči sa mi, že si spomenul živý organizmus. Chcem tým povedať, že aj ticho je súčasťou živého organizmu. Takže to ticho a krásu pocítite až vtedy, keď si uvedomíte, že chvíľu ticho nebolo (smiech).

Ako sa ti páčilo v Malom Berlíne?

Užívala som si prácu s ľuďmi, ktorí rešpektujú túto profesiu, ale nie sú domýšľaví.

Nikdy som nemala šancu byť súčasťou produkčného tímu kultúrnych podujatí. Povzbudilo ma, že som mohla vidieť v pohybe. Viac-menej som rada, že som stretla ľudí, ktorí majú podobné záujmy a môžeme sa podeliť o to, čo čítať, aký film si pozrieť, atď.

Je tiež príjemné privítať rôznych rezidentov a umelcov. Mám tak trochu sociálnu fóbiu. Ale prekvapivo som zistila, že som otvorenejšia, zvedavejšia na iných ľudí. Uznávam však, že v rámci práce je to často jednoduchšie.

Navštívila si nejaké zaujímavé eventy v Malom Berlíne? Ktorý ťa zaujal najviac?

Súvisí to so záujmami, ktoré som spomínala – povedala by som, že PechaKucha Night, ktorá bola súčasťou podujatia Trnavské dni dizajnu, a tiež niekoľko prednášok o typografii. Je to preto, lebo to súviselo s vizuálnym a grafickým dizajnom, ktorému sa venujem. Nerozumela som slovenčine, ale je to pekný spôsob, ako spojiť tvorcov ich nápady a inšpirácie.

Vrátiš sa niekedy do Malého Berlína?

To by ma potešilo.

Ján Janočko
foto: Petra K. Adamková