Štvrť roka bola súčasťou Malého Berlína bieloruská rezidentka Hanna Palei. Prečítajte si, na čom u nás pracovala

Pred pár dňami sme sa v Malom Berlíne rozlúčili s ďalšou rezidentkou. Tentokrát to bola Hanna – kultúrna manažérka z Bieloruska. Porozprávali sme sa s ňou o jej tvorbe, poslednej výstave v Čepan Gallery aj o jej plánoch po rezidencii.

Väčšinou sa ľudí pýtam na ich projekty a ako sa im páčil ich pobyt u nás. Ale v prvom rade sa ťa chcem opýtať – čo ti bude najviac chýbať, keď odídeš?

Možnosť pracovať slobodne, pokojne, v priaznivej atmosfére na mojom projekte.

Čo ti tu počas počas tvojho pobytu v Trnave chýbalo z Bieloruska najviac?

Povedala by som, že mi vo všeobecnosti chýba a prežívam veľkú bolesť zo straty môjho projektu, ktorý som posledné 4 roky rozvíjala v Bielorusku. Ide o nezávislý kultúrny priestor pershykrok.by, ktorý spájal mnohých nadšencov umenia z Bieloruska a pomáhal realizovať kultúrne a umelecké projekty. Bol priestorom na diskusiu, prednášky a nezávislé umelecké projekty a v posledných rokoch aj priestorom podpory miestnej komunity.

Výstava v Čepan Gallery je aktuálna dodnes. Môžete bližšie popísať vašu prácu s výtvarníčkou Emíliou Rigovou? Čo ste urobili pre „zredukovanú“?

Toto je pre mňa veľmi symbolické dielo. Moje zoznámenie so súčasnou výtvarnou scénou na Slovensku sa začalo návštevou výstavy Untitled, ktorú Emília predstavila v Synagóge v Trnave. Potom ma prekvapilo, akým spôsobom umelkyňa pracuje s témou rómskej kultúry v slovenskej spoločnosti. A tak sa stalo, že môj posledný týždeň na Slovensku sme spoločne otvorili výstavu „zredukovaná“.

Na výstave pôsobím ako autorka textov. Počas rezidencie som študovala veľa praktík umelkyne, jej prácu s pamäťou, s tematikou rómskeho holokaustu. Práca s pamäťou má pre mňa osobitý aj osobný význam, pretože v mojej krajine sa práve teraz prepisuje história a to, čo platilo historicky ďalšie tri roky, sa stáva zakázané. Ľudia sú posudzovaní ako nepriatelia, pretože majú odlišný politický názor.

Preto mám hlboký rešpekt k téme historickej pamäti a prehodnocovania a k práci, ktorú Emília vo svojej umeleckej praxi dlhé roky vykonáva. Veď bez pochopenia a prekonania minulosti sa nedá pohnúť do lepšej budúcnosti.

Ako sa ti páčila táto skúsenosť – mám na mysli prácu s Emíliou, ale aj tému výstavy.

Po prvé, mala som to šťastie, že som sa vďaka Emílii stala súčasťou performance ako divák. Byť súčasťou tohto procesu bolo pre mňa skutočne pôsobivou a dôležitou skúsenosťou.

Druhou, ale pre mňa dôležitejšou, bola téma, s ktorou som sa stretla v procese pozorovania a prípravy textu. Zdá sa mi, že tento stav bytia na pomedzí, ktorý som zachytila, je teraz aj môj osobný stav. Teraz mám pocit neistoty a premýšľam, kde som, kto som v novom priestore a krajine. Taký proces hľadania identity.

Práca na tejto výstave nebola jediná vec, ktorú si v Malom Berlíne robila. Môžeš prezradiť viac o svojej práci?

Počas práce v Malom Berlíne som mala možnosť pracovať na vývoji môjho projektu. Teraz so svojím tímom rozvíjame startup CultTech v oblasti vzdelávania maramora.co – platforma pre vzdelávanie ľudí, ktorí sa nevenujú umeniu, s online kurzami, sprievodcami a textami pre každého, kto sa zaujíma o umenie ako prostriedok na prekonávanie traumy a krízových ​​situácií.

Vďaka rezidencii, ktorú som mala vo svojej réžii, som mala možnosť vybrať si momentálne najrelevantnejší program pre môj profesionálny rozvoj: aktívne pracovať na fundraisingu pre projekt, ako aj rozvíjať partnerstvá s kultúrnymi inštitúciami na Slovensku. Napríklad spolu s tímom maramora a Malým Berlínom sme pripravili sprievodcu priestormi slovenského nezávislého umenia pre medzinárodné spolupráce:

https://www.maramora.co/media/independent-art-spaces-for-international-collaborations-in-slovakia

A dúfam v ďalšie partnerstvo s Malým Berlínom.

Aké boli hlavné rozdiely v práci v oblasti kultúry u vás a teraz na Slovensku?

Možnosť profesionálneho rozvoja a možnosť vôbec pracovať a pokračovať vo svojej praxi je pre mňa veľkou radosťou a povedala by som, že v porovnaní s Bieloruskom momentálne aj privilégiom. Počas práce v Malom Berlíne som si všimla aj podpornú atmosféru a pohodlné podmienky a možnosti profesionálneho rastu pre mňa ako kultúrneho manažéra a kurátora.

Čo vás počas pobytu najviac zaujalo? Pýtam sa na Malý Berlín, ale aj na život v Trnave a na Slovensku.

Na Slovensku som druhýkrát a aj druhýkrát som prekvapená, že malé mesto má samostatný kultúrny priestor, galériu a aktívny kultúrny život. Je to pre mňa veľké a príjemné prekvapenie.

Počas mojich návštev Slovenska som mohla navštíviť Žilinu, Piešťany, Banskú Bystricu, Trnavu a Bratislavu, Nové Zámky a stretla som sa s veľmi príjemnými a inšpiratívnymi praktikami a miestami, ktoré sú otvorené aj medzinárodnej spolupráci a sú pripravené spolupracovať. Toto je pre mňa to najzaujímavejšie, čo som tu pozorovala.

Profil:

Hanna Palei (nar. 1987) je bieloruská kultúrna manažérka a kurátorka. Vyštudovala program Európskej kultúrnej nadácie (umelecký manažment). Jej kurátorské projekty sú o lokálnej identite, feminizme a žití bežného života v bieloruskom kontexte.​​ Je zakladateľkou kultúrneho a vzdelávacieho priestoru v Bielorusku (pershykrok.by), ktorá vznikla v roku 2018 ako sieť miestnych umeleckých hercov pre štúdium a prax pre nové médiá. Medzi jej kurátorské projekty patria: Medzinárodný festival „Mesiac fotografie“ (regionálny program, téma: Survival, 2020), Cyklus audiovizuálnych ženských portrétov „Authentic“ (2021), Vzdelávací umelecký program „Palesse in Focus“ (2022).

Foto: Petra K. Adamková