Tanečník Tomáš Danielis: Spokojný budem, keď predstavenie vyrozprávam ľuďom

Dokončiť predstavenie a naskúšať ho tak, aby bolo pripravené na premiéru. S takýmito cieľmi šiel na rezidenciu v kultúrnom centre Malý Berlín tanečník Tomáš Danielis. V priebehu dvoch týždňov si vo veľkej sále našiel dočasný domov.

Tvorivý proces, ktorý bol hlavnou náplňou jeho pobytu v Malom Berlíne, väčšinou začínal večer, resp. neskoro popoludní. „Som skôr nočný človek, snažím sa však posúvať čas práce. Počas prvých dní som tu bol do druhej do rána, potom som končil skôr,“ objasnil Tomáš. Dôvodom neskorších začiatkov je pre Tomáša najmä fakt, že predstavenia sa začínajú práve vo večerných časoch. Trénoval v izolácii, každý deň sa venoval nastavenému plánu. Minimálne dva a pol hodinový fyzický tréning je pre tanečníka, ktorý je aktuálne vo svojej 26. profesionálnej sezóne, nutnou rutinou. Okrem tréningu je však dôležitý aj každodenný tvorivý proces: „Trávim tým tri hodiny denne. Hľadám ako komponovať predstavenie, ako komponovať technickú kompozíciu tanca a dramaturgie. Tu mi už dramaturg nepomôže, toto je už vyslovene na mne.“ Tvorivý proces u Tomáša tvorí dvaapolhodinový tréning a trojhodinová fyzická skúška, tvorivý proces v priestore. To nie je všetko, jeho deň neraz pokračuje prípravou na ďalšiu skúšku, hľadaním materiálov do predstavenia či ďalšou teoretickou prípravou.

Predstavenie, na ktorom Tomáš pracuje, musel už niekoľkokrát prerábať, či lepšie povedané prispôsobiť obmedzeniam a vývoju, ktoré do tvorivého procesu nečakane prišli. Dá sa povedať, že teraz už robí na jeho tretej verzii. „Zistil som, že je to jediné východisko, ktoré mám, pokiaľ ten projekt nechcem hodiť do koša, povedať to, čo ako umelec chcem povedať a dodržať slovo voči partnerom a ľuďom, ktorí ma sledujú,“ priznal Tomáš Danielis. Rezident vysvetlil, že pôvodným plánom bolo, že Custom view bude dvojdejstvové sólo s prvkami portrétneho predstavenia. Ide o pilotný projekt Radical empathy, zameraný na empatiu a konkrétne na to, ako človek vytvára svoje reality a ako interpretuje svoju realitu vo vzťahu k svojmu okoliu, ako interpretuje ich správanie, myslenie, reakcie, ako to formuje jeho a vzápätí aj jeho okolie.  Štruktúra predstavenia je podľa neho tak jednoduchá, že sa môže ľahko zdať, že človek už niečo podobné videl. V tom je poriadny háčik. „Vyžaduje si to dosť veľa práce. Jerome Bel robil portrétne predstavenia, ktoré sa hrali po celom svete. Formálne je časť môjho diela veľmi blízka k tomu, čo Jerome Bel robil. Je možné, že niekde by si to ľudia možno nevšimli, ale v zahraničí si musím dávať pozor, aby to nebol plagiát a aby som si nezničil meno,“ objasňuje úskalia predstavenia tanečník.

Tomáš sa musel popasovať s nedostatkom skúšobných priestorov v našej krajine. „Na Slovensku sú len dve scény s rozmermi 10×10 metrov a s výškou aspoň 4 a pol metra, ani jedna nie je 12×12 pre súčasný tanec,“ objasnil rezident, ktorý sa do Trnavy vrátil po vyše 20. rokoch. Hoci sála nie je určená na tanečné predstavenia, ocenil jej technickú časť. „Zvuk je tu fantastický,“ pochvaľoval si Tomáš pred koncom svojho rezidenčného pobytu.

Čo sa teda (aj v Malom Berlíne) chystalo? Predstavenie Tomáša Danielisa sa nevyhýba zábave – často v ňom ironizuje. Používať sa v ňom budú skladby od štyroch skladateľov, čo je pre Tomáša trochu netradičné. Navyše, sám v predstavení priznáva, že prešlo náročným tvorivým procesom: „Začínam ho slovami It should have been all different. Divákom vyrozprávam, ako to predstavenie v skutočnosti malo vyzerať počas toho, ako hrám jeho novú verziu.“ Dokončené už je v hrubom ryse, s predstavením však bude Tomáš spokojný, až keď ho vyrozpráva ľuďom. „Performing arts je špecifické umenie, ktoré zanikne v momente, keď sa odprezentuje,“ ozrejmil Tomáš a prezradil aj detaily o tom, ako bude vyzerať – minimálne počas premiéry, ktorá by sa mala uskutočniť v júni: „Doprostred Starej tržnice dám postaviť rozsiahle javisko a v nej to odohrám. Budem využívať potenciál celého priestoru.“

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková