Tri mesiace bol v Malom Berlíne Cavid z Azerbajdžanu: Na čom pracoval a čím ho upútala Trnava?

V prvej polovici tohto roka sme mali v Malom Berlíne rezidenta až z ďalekého Azerbajdžanu. Cavid pracoval na novej knihe a objavoval Slovensko. Čo sa mu u nás najviac páčilo, čo sa naučil a čo si od nás vzal?

Najprv ma zaujímajú nejaké detaily o tebe. Povedz mi viac o tvojej práci v Baku a o vysokých školách, ktorými si si prešiel.

Narodil som sa 7. mája 1993 v študentskom domove v Baku. Bolo to preto, že moji rodičia boli v tom čase študenti. Začínal som v ruskojazyčnej škôlke a škole. Rýchlo som však prešiel na stredné školy s azerbajdžanským a anglickým/tureckým jazykom. Taký je život v Azerbajdžane, vyrastáme s minimálne štyrmi jazykmi! V roku 2010 som zmaturoval a v 17 rokoch som išiel na univerzitu v Turecku. Rok som študoval informatiku, potom som to nechal. Študoval som aj latinčinu – tiež rok a tiež som od toho upustil. Moje tretie štúdium bolo v odbore anglický jazyk a literatúra, ale bola to nuda – pretože väčšinu som už vedel. Tak som zahodil aj to. Najprv som mal pocit, že som stratil tých 10 rokov, čo som len žúroval, flákal sa a hral hry. Ale pravdu povediac, tieto profesie neboli pre mňa. Tak som sa stal novinárom! A to už robím vyše roka.

Popri tom som aj členom VarYox, umeleckého kolektívu. V mojej krajine je dosť ťažké zapojiť sa do umenia a zostať neutrálny. Keďže vláda v podstate kontroluje umelecký sektor cez ministerstvo kultúry, museli sme improvizovať a zaregistrovať sa ako firma, nie mimovládna alebo nezisková organizácia (požiadavky sú jednoducho príliš tvrdé). Brzdilo to našu snahu získať granty, ale aspoň sa nám počas 5 rokov existencie podarilo zorganizovať koncerty, festivaly, výstavy a umelecké rezidencie. Do Trnavy som prišiel cez TEH Easthub – sieť, ktorej je VarYox členom.

Aké bolo prvé „štuchnutie“ do zahraničia? A prečo si si vybral práve Slovensko a Trnavu?

Toto nebolo moje prvé „rodeo“. Predtým som precestoval Francúzsko, Švédsko, Maďarsko, Nemecko, Grécko, no Slovensko nikdy. Najprv som videl oznam o programe dobrovoľníctva, ktorý vydal Malý Berlín. Prihlásil som sa, ale povedali mi, že som prekvalifikovaný (iný spôsob, ako povedať, že starnem, haha!). Tak som namiesto toho dostal trojmesačný rezidenčný program. Ale z nejakého dôvodu nie je Slovensko prvou voľbou pre Azerbajdžancov, keď idú do zahraničia. Myslím si, že dôvodom je, že Slovensko sa u nás nepropaguje. Trnavu som si vybral, pretože som okamžite pochopil privilégium žiť v jednom z historicky najvýznamnejších miest v Európe. Myslím si, že toto je privilégium, ktoré aj ľudia na Slovensku považujú za samozrejmosť. Naše krajiny boli desiatky rokov súčasťou rovnakého ekonomického systému. Vidno to najmä na Družbe – veľmi socialistickom názve sídliska a mieste, kde dodnes nájdete nástenné maľby v socialistickom štýle. „Czechoslovakia“ bola kedysi v mojej časti sveta značka kvality. Môj otec o vás stále hovorí ako o Československu, moja mama dokonca povedala, že by som sa mal naučiť po rusky, kým sem prídem. Ale doba sa zmenila, aj hranice.

Aké presne si mal počas svojho programu na Slovensku ciele? Pracoval si na nejakých projektoch?

V porovnaní s Baku je Trnava malé mesto, vďaka čomu je v mojich očiach menej chaotická. Nechcel by som žiť napríklad v Bruseli. Toľko hlučných ľudí, všetci sa niekam ponáhľajú. Trnava bola pre mňa miestom pokoja. Ideálne miesto na písanie článkov a kníh. Napísal som už desiatky článkov, no mojím najväčším cieľom je preložiť knihu. Väčšinu času som strávil prekladom pripravovanej knihy „Kaukazské Albánsko – medzinárodná príručka“, ktorej autorom sú Jost Gippert a Jasmine Dum-Tragut, do azerbajdžančiny. Kaukazské Albánsko je moderné exonymum pre bývalý štát nachádzajúci sa v staroveku na Kaukaze: väčšinou na území dnešného Azerbajdžanu (kde sa nachádzali obe jeho hlavné mestá). Stále máme ľudí Udi, ktorí sa považujú za potomkov obyvateľov kaukazského Albánska. Jeho pôvodné endonymum však nie je známe. Mimochodom, nemýľte si to s Albánskom na Balkáne. Na rozdiel od Albáncov na Balkáne, Albánci na Kaukaze hovorili kaukazským jazykom, ktorý sa písal 52 písmenami. Bolo to jedno z iba dvoch pôvodných písiem, ktoré boli kedy vyvinuté pre ľudí, ktorí hovoria domorodým kaukazským jazykom, ale stratilo sa po stáročia, aby bolo znovu objavené v roku 2003 vo vzdialenom kresťanskom kláštore na hore v Egypte.

Čo najzaujímavejšie si tu zažil?

Kostoly, hojnosť kostolov! Ako človek zaujímajúci sa o kaukazských Albáncov a ich náboženstvo – kresťanstvo, som častým návštevníkom kostolov. Na návštevu všetkých kostolov v Trnave si ale musíte vyčleniť aspoň 2 týždne (smiech). Keďže som z kultúrne sekulárnej, ale tradične moslimskej krajiny, mesto mi určite vykreslilo inú krajinu. Bol som trochu v inej realite.

Zažil si aj nejaký„kultúrny šok“? Prekvapilo ťa niečo tak, že si tomu neveril?

Nevedel som, že Slováci nazývajú svoj jazyk „slovenský“ a svoju krajinu „Slovenská republika“. Potom som stretol niekoľkých Slovákov, ktorí sa sťažovali, že si ich vždy mýlia so Slovincami zo Slovinska. Áno, možno to nie je kultúrny šok, ale je to jeden z faktov, ktorý človek nevie, pokiaľ sa nenaučí trochu slovenského jazyka. Ale, úprimne povedané, nie je sa veľmi čomu čudovať. Geografia bola môj obľúbený predmet v škole!

Čo si sa tu naučil? Naučil si sa niečo, čo po návrate do Azerbajdžanu využiješ vo svojej práci alebo živote?

Kde mám začať? Trošku som pochytil ​​slovenčinu. Naučil som sa, ako efektívne nakupovať potraviny – ak sa niekedy neskôr rozhodnem vrátiť do Európy a možno sa aj usadiť, bude to užitočné. Tiež viem, ako cestovať ľahko, rýchlo a lacno – ako nadšencovi cestovania mi to pomôže naplánovať si ďalšie cesty a hľadať výhodné ponuky. Všimol som si tiež, ako tím Malého Berlína venuje celý deň plánovaniu podujatí a snaží sa byť vždy nad všetkým. Vedia sa však aj zabávať a nemenia sa na úplný kancelársky planktón. Svoj čas tu som využil aj na to, aby som navštívil čo najviac hudobných koncertov – známe kapely zvyčajne Baku nenavštevujú. Ale mám v úmysle to zmeniť! Trnava bola pre mňa tiež skvelou základňou na cestovanie a stretnutia s mnohými profesormi, vedcami, ktorí sa zaujímali o moju krajinu a predmety výskumu.

V preklade knihy budem pravdepodobne pokračovať aj po návrate do Baku. Pretože tri mesiace nestačia na kompletný preklad a korektúru vyše 700-stranovej knihy. Tiež vieme, ako môžu byť vydavateľstvá na všetko nevrlé. Celkovo boli tieto tri mesiace jednou z najlepších kapitol v mojom živote, ktoré si budem navždy vážiť.

Foto: Petra K. Adamková