Trnava ju očarila, hovorí, že je surreálna. Architektka Suha Hasan rozpráva o svojom pobyte v Malom Berlíne

Kultúrne centrum Malý Berlín pozýva architektov z celého sveta na trojmesačné rezidencie. Po Yuramii, ktorú sme vám už predstavili, navštívila kultúrne centrum architektka Suha Hasan, pôvodom z Bahrajnu. Pred odchodom sa architektka, bývalá lektorka a redaktorka, podelila o svoje dojmy a pocity z pobytu v Trnave.

Suha, môžeš sa nám, prosím, trochu predstaviť?

To je ťažká otázka. Ako človek úplne vie, kým naozaj je? Chcem sa odvolať na právo Édouarda Glissanda na nepriehľadnosť, aby som zdôraznila, aké nemožné je, aby ste boli čitateľní pre každého. Nedávno som sa v rozhovore s jedným kurátorom dozvedela, že toto právo na nepriehľadnosť sa vzťahuje aj na nás samých, čo znamená, že aj pre seba sme nečitateľní a máme právo prijať svoju neurčitú existenciu. Poznanie seba samého je celoživotná cesta, ako teda môžem zhrnúť cestu, ktorá stále trvá?

Môžeš povedať viac o svojej kariére v architektúre?

Svoju kariéru architekty som začala po bežnom vysokoškolskom vzdelaní a zároveň som sa venovala svojej vášni pre písanie ako novinárka a neskôr ako reportérka pre rôzne kultúrne médiá. 

Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, ako tieto dve činnosti skĺbiť. Počas magisterského štúdia som sa zaoberala kritickým vnímaním priestoru, najmä prostredníctvom francúzskych a nemeckých filozofov. Hoci som sa nestotožnila so všetkými ich myšlienkami alebo s ich niekedy obmedzujúcim prístupom k filozofii, bolo to zároveň prvýkrát, keď som cítila, že môžem prepojiť svoje písanie a architektonickú prax. Túto integráciu ďalej posilnila moja kurátorská práca.

Kurátorstvo ma pomaly priviedlo k spolupráci s umelcami, ktorí významne formovali a ovplyvnili moju prax. Práca medzi akademickou obcou, architektonickou praxou a kurátorstvom mi poskytuje rôzne perspektívy. Akademická obec má tendenciu byť viac reflexívna a kritická, ale nové myšlienky absorbuje pomaly a pomaly ich aj premieňa na činy. 

Tempo v praxi je na druhej strane rýchle, spojené s termínmi a klientmi, a zvyčajne si vyžaduje okamžité riešenia. Kurátorstvo mi umožnilo zapojiť sa a konverzovať s rôznymi ľuďmi a subjektmi, čo mi umožnilo spoznať spojencov, ktorí so mnou zdieľajú podobný hodnotový systém.

Moja architektonická prax sa teraz vyvinula do skúmania a práce s historickými kontextmi, ktoré ma fascinujú. Tieto kontexty sú často spojené s obmedzeniami, ktoré si vyžadujú kreatívne myslenie, a kreatívne narábanie s obmedzeniami ma baví.

Do Malého Berlína si prišla na tri mesiace. Aké ciele si si stanovila počas pobytu?

Keď som sa pôvodne prihlásila, chcela som skúmať brutalistickú architektúru v súvislosti so zmenou klímy a vzájomné vplyvy medzi východnou Európou a arabsky hovoriacim regiónom. V poslednom čase sa veľa publikácií zameralo na brutalizmus aj na diskurz venovaný týmto vplyvom v súvislosti s hnutiami za nezávislosť a dekolonizáciou na takzvanom „globálnom Juhu“. Pred príchodom som mala predstavu o tom, čo chcem v Malom Berlíne skúmať a o archívoch, ktoré by som chcela počas pobytu navštíviť.

Keď som už vedela, že na rezidenciu pôjdem, snažila som sa pochopiť kontext prostredníctvom umeleckých postupov, pretože tie predstavujú osobnejšiu a nezávislejšiu výpoveď. Do pochopenia týchto umeleckých praktík som sa ešte viac zahĺbila, pretože som našla úzke prepojenie medzi nimi, architektúrou a tým, že sú vo svojom spojení vyjadrením seba a štátu. Bolo podnetné vidieť, ako sa mnohí umelci rozhodli tvoriť svoje umenie v priebehu rokov a za rôznych okolností. Výsledkom týchto vyvíjajúcich sa podmienok bola fascinujúca umelecká a architektonická scéna.

Keď už som prišla a začala som sa rozprávať s ľuďmi, navštevovať archívy a prebiehajúce výstavy, zistila som, že mnohé veci sú oveľa zaujímavejšie a zaslúžia si pozornosť. Moje chápanie brutalistického dedičstva sa zmenilo, keď som si uvedomila komplexnosť tohto dedičstva, ktoré je jednak znepokojujúcim odkazom a zároveň odkazom spojeným so samostatnosťou a formovaním Slovenska ako národa. Začala som sa zaujímať o moment zmeny a prechodu, ktorý nastal v 90. rokoch, a o to, ako to ovplyvnilo prostredie stavieb.

Prekvapilo ma aj množstvo tovární a kultúrnych domov v každom meste, ktoré som navštívila. Poukazovalo to na spojenie medzi výrobnými prostriedkami, priemyslom a prostriedkami pretvárania intelektu a správania pracujúcich prostredníctvom kultúry. Pochopila som, že kultúra tu bola niečím, čo bolo dostupné všetkým, bez diskriminácie alebo vytvárania triedneho systému. Je v tom niečo krásne a rovnostárske.

Taktiež som sa pustila do spoznávania skupiny trnavských básnikov, a to vďaka ich názvu: „Konkretisti“. Z viacerých dôvodov to bol veľmi výstižný názov. Samozrejme, nepíšu o stretnutia a spomienky“ na ľudí a priestory v ich každodennom živote. Odráža to, ako som betóne (v angl. concrete, pozn. prekladateľa), ale o tom, čo sa im zdalo ako „konkrétne začala Trnavu prežívať cez rôzne zmysly a svoje konkrétne, ale subjektívne zážitky.

Prečo si sa rozhodla vyskúšať rezidenciu práve tu, v Trnave?

Na rezidenciu som sa prihlásila, pretože bola vyhlásená špeciálne pre architektov a rezidencie pre architektov sú často rámcované ako umelecké. To ma motivovalo, aby som sa prihlásila, a taktiež ma môj mentor nabádal, aby som si rezidencie vyhľadávala a hlásila sa na ne, aby som mala priestor a čas na reflexiu svojej praxe. Vtedy som toho o meste ani o krajine veľa nevedela, len to, čo som poznala cez svojho blízkeho priateľa vo Švédsku, ktorý zo Slovenska pochádza.

Stretla si tu nejakých zaujímavých architektov?

Áno, to rozhodne. Spoznala som veľa zaujímavých ľudí, vrátane architektov. Prví architekti, s ktorými som sa stretla, boli členovia Docomomo Slovakia (Henrieta Moravčíková, Peter Szalay, Katarína Haberlandová, Laura Pastoreková Krišteková, Monika Bočková a Gabriela Smetanová), ktorí zároveň učia na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Veľkoryso sa so mnou podelili o svoje kolektívne a samostatné práce, inšpirovali ma svojím nasadením, zanietením a spôsobom, akým organizovali archívy a šírili poznatky medzi odbornou i širšou verejnosťou. Ich angažovanosť vo mne rezonovala, v osobnej aj profesionálnej rovine, a dúfam, že budeme pokračovať v dialógoch, ktoré sme začali. Boli kľúčoví pri mojom oboznamovaní sa s dejinami architektúry na Slovensku a ich mená sa objavili v rôznych publikáciách, ktoré mi odporúčali.

Neskôr som objavila prácu Čiernych dier a zistila, že jeden zo zakladateľov projektu, Miroslav Beňák, žije v Trnave. Oslovila som ho a on mi poskytol množstvo zdrojov o architektúre v celej krajine vrátane priemyselných stavieb a histórie stavebného prostredia v Trnave. Naše rozhovory presahovali rámec architektúry a dotýkali sa podnetných aspektov spoločnosti. Vďaka našim diskusiám som si uvedomila podobnosti, výzvy a dynamiky, ktorým profesia architekta čelí bez ohľadu na kontext.

Jedno z najneočakávanejších stretnutí ma zaviedlo do tunelov a odhalilo existenciu podzemného mesta. Stretla som rodinu, ktorá vlastnila hotel pôvodne postavený počas Uhorska. Otec, inžinier, ktorý sa podieľal na výstavbe Kultúrneho domu v Trnave v 80. rokoch, kúpil zvyšky budovy, ktorá bola po „uvoľnení trhu“ v 90. rokoch prestavaná na hotel. Odvtedy ju rekonštruuje, pričom sa k nemu pridali aj jeho deti, z ktorých jedno sa stalo architektom. Podelili sa so mnou o problémy spojené s ochranou pamiatok a prísnymi predpismi, ktoré zaviedlo mesto. Tá rodina bola zaujímavá, s osobnými väzbami na rôzne krajiny, od Sýrie po Keňu, a umeleckou zbierkou, ktorá sa rozprestiera v celom hoteli a odráža ich medzinárodný dosah.

Mala som tiež možnosť stretnúť sa so skupinou architektov zo Švédska, vrátane Martina Arfalka a jeho tímu z Mandaworks: Lara Abi Saber, Emeline Lex a Gabriela Smetanová. Boli prekvapení, že sa v Trnave stretli s niekým, kto hovorí po švédsky, a ukázalo sa, že to bola náhoda, keďže ich firma vyhrala súťaž na urbanistický návrh novej mestskej štvrte. Stretla som sa s nimi na slávnostnom vyhlásení výsledkov súťaže a bolo pre mňa obohacujúce byť svedkom vyhlásenia výsledku, najmä po tom, čo som si prečítala o workshopoch, ktoré viedli k vypracovaniu súťažného zadania, aj za účasti Malého Berlína. Bolo inšpirujúce pozorovať, ako sa do procesu zapojili rôzne zainteresované strany.

Povedala si, že Trnava je pre vás pôsobivá, inšpiratívna a krásna. Povieš mi o tom viac?

Trnava pre mňa taká naozaj je, a to nie je všetko. Na meste obkolesenom hradbami, zdanlivo izolovanom od vonkajšieho sveta, a predsa chránenom, ako v bubline, ktorá uchováva jeho podstatu, je niečo surreálne. Najviac ma zasiahla hlboká láska k mestu a spoločná túžba zveľaďovať ho vlastná všetkým, ktorých som stretla. Či už išlo o založenie Malého Berlína, širší rozvoj Nádvoria, kde sa nachádza, alebo o rôznych jednotlivcov pracujúcich na rôznych projektoch, bol tu citeľný rozvoj zdola, ktorý sa vyvinul do niečoho väčšieho. Zdá sa, že Trnava tento rast podporuje organicky, čo je skutočne inšpirujúce.

Je tu všadeprítomný pocit pokoja, ktorý môj kamarát pripisuje rezonujúcim zvonom, ktorý pripomína gongový kúpeľ v joge (meditačný zážitok, pri ktorom sa účastník „ponára“ do upokojujúcich zvukov gongu). Moja obmedzená schopnosť komunikovať v slovenčine spočiatku predstavovala prekážku, ale čoskoro sa zmenila na príležitosť. Jazyková bariéra vystupňovala moje zmysly, čo mi umožnilo lepšie sa vcítiť do zmyslových zážitkov každodenného života v meste a často tieto zážitky pretaviť do písaných textov. Aj keď nejde o poéziu ako takú, toto zvýšené vnímanie rezonovalo s tvorbou trnavských básnikov. Osobitne ma zaujali zvukové kulisy mesta, ktoré formovalo opakované zvonenie zvonov a jazyk neznámy pre moje uši, ktoré spolu pretvárali všetky zvuky vrátene reči na akúsi hudobnú kompozíciu.

Čo si sa tu počas svojho pobytu na Slovensku naučila?

Pokiaľ ide o to, čo som sa naučila počas môjho pobytu na Slovensku, Trnava ponúka neoceniteľný vhľad do toho, ako sa mesto vyrovnáva so svojou minulosťou prostredníctvom ochrany kultúrneho dedičstva a zároveň plánuje svoju budúcnosť. Uvedomila som si, že vývoj Trnavy je prepojený s inými centrami bývalej veľkej ríše, z ktorých mnohé nekomunikujú v angličtine, informácie neboli pre mňa ľahko dostupné. Je to miesto, ktorému som mohla skutočne porozumieť len vďaka tomu, že som bola fyzicky tu. Rezonovala vo mne bohatá a mnohovrstevnatá história krajiny, hlboko zasiahla do mojich rozhovorov a interakcií s miestnymi a formovala to, s kým som sa stretávala a ako som vnímala mesto. Vo všadeprítomnosti histórie je krása, dokonca aj v napätí, ktoré môže vyvolávať, pretože odráža mnohorakosť názorov a vnímania. Hoci pre obyvateľov to môže byť každodenná realita, pre niekoho, ako som ja, neznalého kontextu, slúži ako spojovací bod, odhaľuje rôzne časové súvislosti a zložitosti, ktoré z nej vyplývajú. Môj čas strávený v Trnave ukázal, koľko sa toho ešte musím o tejto časti sveta naučiť, a osvetlil odlišné vzťahy, ktoré tu zohrávajú svoju rolu.