Umelecký ateliér na Nádvorí má svojho prvého obyvateľa: Na čom pracoval Bielorus Serafím?

Kultúrne centrum dlhodobo usporadúva rezidencie pre šikovných umelcov zo zahraničia. Najnovšie dostal priestor bieloruský maliar Serafím, ktorý dostal možnosť byť aj prvým nájomcom v ateliéri na Nádvorí. Čoskoro sa s ním budete môcť stretnúť aj osobne. Viac o podujatí, na ktorom vás pozve do ateliéru aj o svojom pobyte na Slovensku hovorí už on sám v rozhovore.

Serafím, si vôbec prvý človek, ktorý pracuje v ateliéri na Nádvorí. Aký je to pocit byť súčasťou tejto premiéry?

Som naozaj hrdý, že som tu prvým obyvateľom! Teraz pracujem vo výborných podmienkach. Tu však pre mňa bolo nezvyčajné začínať v čistom novom priestore, pretože umelecké ateliéry sú väčšinou špinavé, všade neporiadok atď. a to sú podmienky, na ktoré som bol zvyknutý. Prepáčte, nechcem povedať niečo zlé, je to dobré štúdio, je to pre mňa niečo nové a veľmi sa mi to páči!

Ako si si teda zvykol na tento priestor?

Och, je to veľmi dobrá skúsenosť, pretože som ešte nikdy nebol na takej dlhej umeleckej rezidencii, ale ani v zahraničí. A veľmi ma baví tvoriť. Umelecké štúdio je tu väčšie ako moje v Minsku a ja mám skvelú príležitosť pracovať v takom veľkom priestore a maľovať veľmi veľké umelecké diela, aké som ešte nemaľoval. Všetko, čo som potreboval, bolo tu a začal som veľmi rýchlo a tiež som si na to veľmi rýchlo zvykol.

Môžeš nám povedať viac o tom, čomu sa v štúdiu venuješ, na čom pracuješ?

No ja som vlastne súčasný umelec a maliar. Zvyčajne pracujem na veľkých umeleckých dielach a robím sériu, v ktorej uvažujem o témach, ktoré ma zaujímajú. Teraz pracujem na téme osamelosti a prázdnoty, v ktorej reflektujem svoj spoločenský život a trochu aj politickú situáciu v mojom regióne. Najprv som začal pracovať na niekoľkých náčrtoch v Minsku a prišiel som s niekoľkými nápadmi a nejaké náčrty som urobil aj tu. Potom som začal maľovať svoje skice na tri veľké plátna. Návštevníkom ich ukážem počas eventu Open art studio.

Ak sa nemýlim, na Nádvorí si si našiel aj nových kamarátov. Ako sa ti páči tento druh socializácie?

Áno, v Malom Berlíne a Kubiku som spoznal veľa ľudí. Teraz trávim väčšinu času s ľuďmi z Kubiku, pretože sú veľmi blízko. Pred niekoľkými týždňami ma pozvali na koncert, ktorý urobili. Ideme na kávu a fajčiť, máme veľa zaujímavých rozhovorov. Môžem povedať, že sú to veľmi milí ľudia. Ale rozprávam sa aj s mojou kurátorkou Soňou a Líviou z Malého Berlína, ale bohužiaľ sú veľmi zaneprázdnené. Je super, že si s Líviou precvičujem aj rozhovory v poľštine, pretože sa ju teraz učím.

Čoskoro tu budeme mať podujatie Open studio, kde sa s tebou bude môcť stretnúť každý, kto má záujem vidieť tvoju tvorbu. Bude to pre teba vybočenie z komfortnej zóny?

Je to zaujímavá otázka, pretože som niekde medzi – nie som introvert ani extrovert. Ale tiež to nie je moja prvá skúsenosť s týmito podujatiami a som vždy pripravený viesť veľa rozhovorov s rôznymi ľuďmi. Čo však určite čakám, je rýchly príchod a potom rýchly odchod pozitívnych emócií. To sa môže stať, aj keď udalosť stále prebieha.

Tešíš sa na toto podujatie?

Mám rád vernisáže výstav. Tu môžem stretnúť veľa zaujímavých ľudí. Je to umelecká tradícia a je pre mňa veľmi zaujímavé robiť to aj inde, mimo Bieloruska, Poľska či Litvy, kde výstavy Bielorusov navštevujú väčšinou Bielorusi alebo dokonca len oni. Samozrejme, že sa teším na tento zážitok!

Budeš sa na toto podujatie nejako špeciálne pripravovať?

Hmm, pôjde len o bežnú prípravu – hudba, víno, dobre zavesené obrazy, atď. Sú to ľudia, ktorí robia túto párty naozaj zaujímavou.

Povedz mi, ako si sa dostal sem, na rezidenčný pobyt, ktorý organizoval Malý Berlín?

Môj kamarát mi poslal link a ja som sa prihlásil. Čo však chcem povedať je, že som nečakal toľko rôznych aktivít, koncertov, akcií atď. Veľmi to tu obdivujem! A tiež sa vám chcem poďakovať, že pre Bielorusov je tu stále veľa príležitostí – mám z toho veľkú radosť.

Čo ti priniesli dva mesiace strávené v Trnave?

Pred týmto umeleckým pobytom som nikdy nebol v zahraničí dlhšie ako týždeň. Cítim sa tak trochu ako emigrant a cítim všetko, čo cíti emigrant – jazykovú bariéru, kultúrne rozdiely, klimatické rozdiely… Niektoré z týchto skúseností sú tragické a iné vtipné, ale umožňuje mi to naplno precítiť život a čo je pre mňa dôležité, je to, že sa môžem naplno sústrediť na moju tvorbu.

Aký bol účel rezidenčného pobytu? Podarilo sa ti ho naplniť?

Účelom bolo namaľovať nejaké nové diela – teraz som na konci ich plnenia – a urobiť nejaké experimenty v mojom pracovnom procese – o ktorých si nie som istý, či ich dokážem splniť. Ale najzaujímavejšie je pre mňa hľadať si nových známych, kamkoľvek idem. Nie je to najdôležitejšie, ale keď sa to stane, dá mi to veľa energie a pomáha mi to aj v mojej práci.

Serafím bol v minulosti študentom grafického dizajnu, neskôr sa rozhodol, že bude nezávislým umelcom. Keď mal 17 rokov, doma usporiadal svoju prvú výstavu. Študoval na Bieloruskej Akadémii umenia. Do Trnavy prišiel na dvojmesačný rezidenčný pobyt, na ktorom tvorí v ateliéri v areáli Nádvoria. 

Ján Janočko

Foto: Lívia Martvoňová