V Čepan Gallery vystavuje Jiří Staněk: Prečítajte si o jeho projekte Blue Brightness

Čepan Gallery zmodrala. Aktuálne v nej výstava Jiřího Staněka, českého umelca, ktorý priestor premenil na nepoznanie. Jeho Blue Brightness tvorí papier, prenášajúci diváka do inej dimenzie. Viac o príprave výstavy prezradil v rozhovore, ktorý sme robili ešte pred začiatkom výstavy.

Kde to vlastne sedíme a čo sa tu deje?

Sedíme v Čepan Gallery, bol som oslovený kurátormi Adriánom Kobetičom a Patrikom Krajčovičom, aby som tu vytvoril inštaláciu. Zaujal som ich v Brne, keď sa boli pozrieť na moju prácu u mňa v ateliéri. Vymysleli mi prezývku „Paper Man“. Potom mi kurátori poslali pôdorys a ja som si spočítal, koľko tu je metrov štvorcových steny, aby som vytvoril raster, ktorý bude stenu pokrývať.

Spojenie vás a Čepan Gallery teda vzniklo skrz kurátorov na výjazde?

Áno, boli na prieskume s Open Studios, čo je komunita umelcov, ktorú vedie Vašek Kočí, ktorý pozýva rôznych kurátorov zo Slovenska aj zo zahraničia po brnenských ateliéroch. Tak sme sa spoznali s kurátormi. 

Toto je vaša premiérová výstava u nás?

Áno, prvá samostatná na Slovensku.

Aké máte dojmy z času stráveného v Čepan Gallery?

Som nadšený, v galérii je ohromne veľa svetla, celý priestor vidno z Nádvoria a celé je to skvelý priestor pre súčasnú kultúru.

Koľko trvalo, kým ste sa dostali od prvotnej myšlienky až po vernisáž a koľko trvala celá príprava priamo na mieste?

Čisto v galérii som strávil týždeň. Výstave sa venujem približne tak tri mesiace – od zhromaždenia materiálu, cez výber farby a materiálu farby. Tentokrát je to tuš – zvíťazil tým, že nemá zápach, teda v galérii nevytvorí nepríjemné prostredie.

Každý papier ste teda museli farbiť sám?

Áno, v ateliéri si vždy urobím farbiacu plochu, tam jednotlivé formáty maľujem na zemi tušom. Potom ručne skladám pravouhlú mriežku a potom z toho vylamujem tento raster. Vznikajú pre mňa fascinujúce vlnoplochy, ktorými sa zaoberám už strašne dlho – cez 10 rokov. 

Prečo práve modrá farba?

Práve čítam knižku o farebnom spektre, Goetheho náuku o farbách. Hrám sa tu s kryštálom, skúšam sa doň všelijako pozerať a sledujem, ako farby vznikajú – zo svetla a z tmy. Minulý rok som mal výstavu, ktorá sa volala Brighteness, tá bola o žltom žiarení a snažil som sa napodobniť Slnko ako také aj so škvrnami. Modrá je pre mňa opak svetla – tá modrá, ktorú tu máme. Napodobňuje atmosféru modrého neba, tmavú vianočnú modrosť, modrosť vody – oceánu.

Z toho, čo hovoríte, mi teda vychádza, že toto nie je len výstava, ale aj štúdium, že sa popri tom aj niečo nové učíte, ako také samovzdelávanie v rámci tvorby.

Ale áno, navyše, snažím sa sám seba prekonávať. Jeden segment mi trval tri hodiny, je ich 55 a jednotlivo na seba nadväzujú. Je dosť zaujímavé to dávať na stenu, takto horizontálne skúšať, či raster na seba bude alebo nebude nadväzovať. 

Toto je výstava, ktorá sa už nebude opakovať? Je to premiéra aj derniéra zároveň?

Áno, je to site specific, priamo pre tento priestor. 

Zaujíma ma, či sa toho ľudia môžu dotýkať. Ak sem prídu deti, asi sa tomu nevyhneme. 

Hmm… Nesmú za to ťahať, sú v galérii. Ale jemne sa toho človek môže dotknúť.

Výstava sa volá Blue Brightness. Prečo? 

Blue Brightness – po slovensky modrý jas. Je na prvý pohľad jasné prečo, farba sedí, ten jas, ako som hovoril, som prebral z inej výstavy.

Zaujíma ma, prečo výstava nepokračuje aj hore na strope.

Bolo by to náročné, dalo by sa to, keby tu boli vyššie stropy a nebola tu vzduchotechnika.

Bolo niečo, čo vás počas tvorby tejto inštalácie prekvapilo alebo zaskočilo?

Trebárs moja práca s inštinktom, niekoľkokrát som to musel zvesiť a nainštalovať nanovo.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková