V Malom Berlíne sme privítali rezidentku Natáliu

Malý Berlín sa na pár dní stal priestorom, v ktorom sa rodilo bábkové predstavenie. Rezidenciu, ktorá mala posunúť tvorbu novej hry, tu mala Natália Peták.

Jej pripravované predstavenie je v úvodnej fáze a pomaly sa formuje. Predstavu o hlavnej téme už má, v Malom Berlíne pracovala na jej základoch. „Zatiaľ to má pracovný názov strACH. Je to môj druhý autorský bábkový projekt. Začali sme na ňom pracovať s dramaturgom Šimonom Petákom v apríli, na prvej rezidencii,“ vysvetľuje Natália a dodáva: „Boli by sme radi, keby to bola rozprávka. Nemalo by to však byť len pre deti, ale pre všetky vekové skupiny.“ Téma strachu podľa nej zasahuje nielen rôzne vekové kategórie, ale zakráda sa aj do rôznych oblastí života. „Mám pocit, že sme ochromení dezinformáciami a už si ani nevšímame, v akých aspektoch našich bežných dní sa to odráža. Preto som chcela skúmať tematiku strachu, hľadať ju v rôznych rozprávkach a príbehoch a skúšať, kam nás to povedie,“ hovorí Natália o nosnej téme pripravovaného predstavenia.

Tému strachu sa počas týždňa stráveného v Trnave snažila rozobrať zo všetkých strán. „Zaoberám sa skúmaním všetkých vetvičiek, ktoré nás v téme strachu a jej vplyvoch na náš každodenný život zaujímajú, do toho tiež premýšľam nad materiálmi a scénografickými prvkami, ktoré sa nám s touto témou spájajú. Zatiaľ ma ako materiál dosť zaujali zaváraninové poháre,“ hovorí Natália so smiechom. Práve tie si na jej pracovnom stole vyslúžili špeciálne miesto a neraz sa zo sály ozývali zvuky klopkania na sklo. Inšpiráciu ohľadne zaváranín našla tiež u ilustrátorky z Brna, ktorá sa zaoberá vo svojej tvorbe hraničnou poruchou osobnosti. „Kreslí rôzne príšerky, ktoré veľakrát zosobňujú rôzne formy strachu a zatvára ich práve do týchto zaváraninových pohárov. My sme sa začali viac zamýšľať nad zaváraninou ako nad scénografickým prvkom. Je potrebné ju napĺňať? Môže slúžiť aj na niečo iné, ako na svoj pôvodný účel? Čo sa snažíme vo svojich životoch zavariť? Čo sa stane keď to otvoríme?“ uvažuje Natália o dôležitom prvku v predstavení.

Rezidenciu využila Natália aj na tvorbu bábky, ktorá má byť podľa jej slov ovládateľná jednou rukou. „Chcela by som tiež pracovať na niečom, čo sme nerozvinuli v poslednom projekte, a to je využitie ľudského tela ako platformy. Zaoberať sa viac telom performera vo vzťahu k bábke,“ ozrejmila Natália a stručne popísala, ako jej deň v Malom Berlíne vyzeral: „Vyrezávala som, pílila, venovala sa drevu a práci na bábke. Snažila som sa pracovať na koncepte a inšpiráciách prepojenými s témou predstavenia. Skúšala som v priestore aj zvukovo skupinu zaváraninových pohárov. Keď to nešlo v priestore, vrátila som sa k bábke. Prechádzala som aj resty z poslednej rezidencie a pokúšala sa písať texty k predstaveniu. Snažila som sa pracovať na rôznych leveloch a striedať svoje činnosti.“

Natáliina rezidencia mala aj výskumný zámer. Čo si však pod touto zložkou môže človek predstaviť? „Pozerám sa na tému strachu z rôznych uhlov, premýšľam nad možnými motívmi príbehu. Potom to na chvíľu odložím a skúsim niečo iné, prácu v priestore s materiálom – napríklad sa venujem zaváraninovým pohárom, ich zapracovaniu do príbehu. Snažím sa pracovať na koncepte zaváranín a zároveň vyskúšať, ako s nimi pracovať v priestore. Objavujem konkrétny predmet a čo všetko sa s ním dá spraviť, čím všetkým sa môže stať, skúmam, ako sa dá využiť. Potom sa vrátim k intelektuálnej rovine a skúšam písať – napríklad dialóg medzi dvoma zaváraninami. Je to neustále striedanie praktickej a mentálnej práce,“ vysvetlila rodáčka z Prešova.

Rezidenciu v kultúrnom centre Malý Berlín si Natália chcela aj rozšíriť sieť pracovných spojení s domovinou: „Už 5 rokov som v Česku a nemám priamy kontakt s umeleckou sieťou na Slovensku. Rezidenciu beriem tiež ako príležitosť nadviazať kontakty – nielen tie umelecké a ľudské, ale aj tie, ktoré mi v budúcnosti môžu pomôcť s hľadaním priestorov, v ktorých je možné hrať. Dnes už viem, že keď bude predstavenie dokončené, môžem sa skúsiť ozvať aj Malému Berlínu s tým, či je možnosť ho tu odohrať.“ Sama tvrdí, že práve do Trnavy by sa rada vrátila. „Sú to krásne priestory, v ktorých som nikdy predtým nebola. Páči sa mi, že sála je zvukovo izolovaná napriek tomu, že sme v úplnom centre mesta. Aj ľudia sú tu príjemní, stále sa niekto prišiel porozprávať,“ prezradila s úsmevom Natália, ktorú práca zaviedla na zaujímavé miesto v Českej republike.

V dedinke Malovice medzi Českými Budejovicami a Pískom kde má svoj domov Divadlo Continuo, v ktorom Natália pôsobí ako performerka. Tu stihla pred dvoma rokmi vytvoriť aj svoje prvé autorské predstavenie ZUNA. „V Divadle Continuo už momentálne nie som členom interného súboru, päť rokov som však bola jeho súčasťou. Tam som sa aj prvýkrát dostala k práci s bábkami. Je to zaujímavé miesto, je to prerobený farmársky statok. Teraz je z neho kultúrne centrum, rezidenčné priestory a sídlo divadla. Súbor Divadla Continuo sa venuje fyzickému divadlu, site-specific projektom a tvorbe predstavení prevažne pre dospelého diváka,“ dozvedáme sa z Natáliiných slov.

Po týždni v Malom Berlíne konštatuje, že práce je ešte dosť, okrem iného aj preto, že príprava je o fáze, keď predstavenie ešte nemá príbeh. Ten sa však už rysuje a to by mohlo znamenať blížiace sa dokončenie. „Dúfame že to bude hotové do februára. Radi by sme tomu dali čas.“

Rezidenciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ján Janočko

Foto: Petra K. Adamková